Je to ako živá voda,svetielko v tme. Čerstvý závan vzduchu v zatuchnutej pivnici. To, čo nás držalo počas uplynulých mesiacov pri živote. Zdroj.
Vždy, keď doliehali z vonkajšieho sveta chmáry a ťažoba zaľahla ako perina, vybrali sme sa cez náš sad do roklinky. Prešli sme cez Bránu, neviditeľnú, no výrazne citeľnú, kedy sa energetika priestoru zrazu úplne zmenila, na lúku, kde sa pasú obvykle od Juraja do Mitra , a aj dlhšie, naše kozičky. Minuli sme tri ohniská, potnú chyžu, veľký hodovný stôl a dve pece, a pod čerešňou zbehneme príkrym chodníčkom dolu do roklinky. Všetko z nás spadlo. Sme v inom svete.
V obradnej rokline je prítmie. A bezvetrie. Zastavený čas. Mokošino lono na jej konci čaká.
Prechádzame okolo Strážcov. Je ich v rokline niekoľko , sprevádzajú príchodzieho od začiatku až po obradné miesto. Nemo stoja a čakajú. Ich kamenné postavy sú nedotknuté, občas o ne zavadí srna alebo nejaké iné utekajúce zviera, uvoľní sa kde – tu kameň, no ich podstata je nemenná a trvalá ako čas a vesmír. V noci, keď sa zvykneme potme vracať v skupinách z obradu, sú zároveň míľnikmi – ukazovateľmi na ceste… Míňame niekoľko stanovísk, kde visia terče na lukostreľbu a je upravený priestor s ohniskom na cvičenie s palicami, ktoré sa tu deje už niekoľko rokov. Cez školy v lete, ale aj teraz, nedávno…
A zdravíme s vďakou aj Vlka. Týči sa proti obzoru nad roklinou, díva sa dolu do rokliny a stráži. Je to jeden z ďalších sprievodcov na ceste k obradnému miestu, ktorá je vlastne už malou púťou. A pripravuje nás už na samotný obrad. Nalaďuje našu dušu na to, kam ideme a čo sa bude diať. Než prekročíme posledný z Prahov, už sme celkom prítomní tam, kde práve stojíme. Všetko ostatné sa stratilo.
No ešte predtým nesmieme zabudnúť na Draka. S otvorenou tlamou po pravej ruke, tesne pred obradným kruhom. Je to najväčší strážca tohto silného miesta. Prejdeme cez poslednú Bránu, ktorú postavili Luna s Veve, s priviazanou červenou stužkou , trocha sa prirodzene zohnúc, akoby sme sa ukláňali, a sme tam.
ČO ODOVZDÁŠ, SA VRÁTI
Obrovský jaseň predvlani v noci spadol a oddelil najužší kruh obradiska od ostatného priestoru. Samotý Duch miesta to tak zariadil: Strom chráni, pomáha pri obradovom divadle ako kulisa, rekvizita, a dotvára silu tohto tichého miesta.
Mokošino lono. Tak nazvala naše hlavné obradné miesto niekedy, veľmi dávno, Šimonka Maokovie. Je to naozaj útočisko.
Za tie roky stromy, milostivo naklonené nad kruh pod sebou, utvorili klenbu. Už sme to tu spomenuli, že na tomot mieste neprší, aj keď leje. Iba raz sa nám stalo, že sme tu premokli do nitky. Bol to ten pamätný letný slnovrat, ktorý začal bleskami, sprevádzali ho celý čas údery Perúnovho kladiva, a voda tiekla zo všetkých strán, do toho divoké tance, horúci oheň a euforická nálada nás všetkých… Boli sme vtedy vo vytržení, lebo vzduch bol nabitý elektrinou a my sme sa smiali a skákali cez plamene, bubnovali a tancovali. Lepšie „kulisy“ pre náš ohňový letný obrad sme si ani nemohli želať. Búrková prietrž stála vtedy rovno nad nami…
To však bola výnimka, krásna pomoc Všehomíra.
Inak je to miesto, kde sa ani lístok nepohne, dočista vyzametaný kruh okolo ohniska je nemenný a vždy pripravený na zažehnutie posvätného ohňa. Palice na ohňový tanec opreté o strom, pri obrovskej soche Perúna sa pri nohách Baby a Deda nájdu metly z brezových prútov, vyrobené pre zametanie priestoru, malé lebky zvierat, nájdené v lese, medová obetina za Mareka, ktorý je tak pri každom obrade s nami, aj keď tu už nie je, zvyšky figurín zástupných obetín – bábik, čo vyrobily devy a ženy na Mokošíne, terč pre obradnú lukostreľbu… Nikto sa týchto predmetov nedotýka. Patria už len tomuto priestoru a večnosti.
Obídeme kruh, dotkneme sa padnutého jaseňa, z ktorého stále prúdi sila, čupneme si k ohnisku. Pozeráme hore nad seba, na zelený prísvit listov nad našimi hlavami, počúvame ticho. Nasávame pokoj a istotu. Sú tu všetky bytosti, čo tu s nami stáli, za tie dve desaťročia sú ich stovky. Vidíme odlesk ohňa v ich očiach, divoké skoky cez oheň, dojímavé chvíle prijatia mena, sú tu všetci v bielych obradných košeliach či šatoch., bytosti malé i dospelé, všetci odovzdaní chvíli, naplno prežívajúci prítomnosť, splývajúci s týmto miestom. Hmatateľne cítiť silu, ktorá sa tu nazbierala. Čo tu odovzdáš, to sa ti vráti.
Aj preto sa ľudia na obradné miesto do Mokošinho lona stále vracajú. Silný magnetizmus, čo sa tu nakopil, ich priťahuje už navždy. Je to ich bod istoty, z kroého sa dá vždy odraziť.
Stretneme sa pri niektorom z obradov priatelia.
www.karpatskypecuch.org