Sila súladu


Keď sa raz bytosti dohodnú, všetky mocnosti svet sa môžu ísť hodiť zo skaly. Do Dunaja alebo do hociktorej inej rieky… Sila súdržnosti a súladu je totiž oveľa mocnejšia, než hocijaký príkaz či nariadenie zhora. Tej skrytej, samozrejme.

Lebo v otvorených, ale najmä masových odporoch, nie sme práve najsústredenejší. Slovák má ťažkosti zhodnúť sa na čomkoľvek s druhým Slovakom. Nieto ešte zosúladiť nejako spoločné činy, o tzv, stratégii ani nehovoriac.
Aj zo starých správ o bojových postupoch našich predkov jasne vysvitá, že ich základom bol, z dnešného pohľadu, partizánsky spôsob vojny. Žiadna veľká pochodujúca armáda, spojené sily, otvorená krajina a nepriateľ zoči – voči… Naopak. Pekne odzadu, využívajúc pri tom podmienky a prírodné danosti miesta, živly, najlepšie lesy,močiare a rieky. Pri riekach sa s nimi ťažko bojovalo, a to vedeli všetci, takže sa tomu vyhýbali. A tí, čo nevedeli,sa rýchlo dozvedeli… A tajné správy hovoria aj ich spojenectve so živlovými bytosťmi, presnejšie vodnými rusalkami. Bojovné lesné rusalky ,jazdiace na srnách a laniach, pomáhali tiež.
Zázrak, ktorý sa myslím, nikdy nezopakuje, je zjednotenie Slovákov , a sčasti aj iných Slovanov – Čechov, Srbov – pod jednu vlajku a otvorený boj proti Maďarom v rokoch 1848-49. Štúr musel byť čarodejník a mág, že toto dokázal uskutočniť. Ale vieme si predstaviť, koľko úsilia ho to (aj ostatných okolo neho) stálo. Zrade, nejednotnosti a sklamaniam sa však ani v tomto prípade , nevyhol, ani z radov najbližších (Hodža a zopár ďalších). Pozrúc sa lepšie na veci, vidíme veľkú nejednotnosť a sváry, no spoločný cieľ- striasť sa Maďarov a osamostataniť sa, prvý raz po tisícoch rokov- ich držala napriek osobným veľkým rozdielnostiam , pohromade. A na tom sa pracovalo roky, ba desaťročia pred štyridsiatymi rokmi, štúrovci nevyrástli zo dňa na deň na zelenej lúke…
Z priebehu celých (známych ) dejín sa dozvedáme, že práve takto to u Slovanov , a možno iba Slovákov, chodilo. Môžeme iba slepo závidieť iným národom, dokonca , celkom nečakane, aj germánskym, ich vytrvalosť v odpore, schopnosť zomknúť sa v obrovských počtoch, spojiť sa, keď ide do tuhého. To zjavne nie je súdené nám. SNP nám išlo oveľa lepšie, než armádna vojna. Zakopať sa v horách, kam sa nepriateľovi vôbec nechcelo štverať, z neviditeľných miest vyhadzovať do vzduchu mosty či ničiť kolony so zásobovaním. V tuhej zime, mesiace… Vynachádzavosť Slováka v najťažších podmienkach je povestná, schopnosť vyžiť z mála,a tam, kde by iní už dávno skončili, Slovák len začína.
Pripisuje sa to celkom pomýlene „holubičej“náture. No to je omyl – dokážeme bojovať a byť prudkí ako ktorýkoľvek južný sused. Pes je zakopaný niekde inde. A tak sa znova dostávame k „partizánskemu“ spôsobu boja, a života vôbec, spôsobu, tak srdcu blízkeho každého Slováka…

V lese horí oheň. Je už týždne zakázané cestovať, stretávať sa, vrchnosť odporúča „nekontaktovať sa s nikým okrem rodiny“, neobjimať sa, nebozkávať, nespievať , možno aj nesmiať sa …Tu sa deje všetko. Obrad zimného slnovratu, uprostred pracovného týždňa, mrzne, je podvečer, padá tma. Ľudia skáču cez plamene, jedia jedlo donesené z vlastných domácností, dobroty pečené vlastnými rukami sa dali na spoločný stôl. Spievame, objímame sa, koluje obradný picí roh. Deti, dospelí, tancujeme, radujeme sa . Svetlo a slnko sa nám navracia, nech sa deje čokoľvek.
Nepretržite „idu“ obrady. Slnovraty, Hromnice s lukostreľbou, Vynesenie Moreny, Jurský hadí deň, Turíce, dušičky, rovnmodennosti… Bez ohľadu na všetko, čo sa deje „vonku“, vnútorná konštrukcia zostáva zachovaná.Bola tu tisíce rokov pred touto zlovôľou a ďalšie tisíce rokov bude. Naše obrady zostávajú späté s krajinou, posilňujú nás znútra,a ko neviditeľná infúza… Odtiaľto čerpajú ľudia silu a pokoj, to je kolo, o ktoré sa opierame. Nič sa nemení, a ani zdania zvonka to nezmenia. Veci sa dejú celkom ináč a podľa iných zákonov, než si to pozemskí a dočasní vládcovia myslia, ba sú o tom presvedčení.
Koleso sa krúti a my ho nasledujeme, keďže sme na predkov napojení. A ináč to ani nejde, veď sme jednej krvi. To je sila súladu, sila spoločenstva.