Všetky koncoročné činy a slová získavajú celkom nový zmysel. Sú naraz plné významov, odkazov, symbolov, tajomstiev a šifier. Zároveň však prinášajú nové prísľuby, nové nádeje, čerstvosť skorých rán. Na tomto mieste sme písali už niekoľkokrát o Čare prvého a posledného v tradičnom obradosloví starých Slovanov, našich predkov. Hranice sa strážili všeobecne vždy veľmi prísne. Viažu sa na ne možností, no aj reštrikcie, a prechod cez ne je podmienený celkom inými činnosťami a príkazmi, ako keď sa pohybujete vo vmútri územia, pomyselného či skutočného. A práve v týchto dňoch sme sa ocitli na pôde, starostlivo ošetrovanej z jednej i z druhej strany: Starý rok sa končí, nový začína.
Čo sa dá v dňoch, keď je pohnuté a z pôvodných koľají vyšinuté takmer všetko, na čo si len spomenieme, z pradávnych, odskúšaných a platiacich zákazov, príkazov a obdradových postupov použiť? Čo platí? Čo nám pomôže prejsť tento prah tak, aby sme vošli do poslnovratového obdobia nových začiatkov očistení, posilnení a s naladením a schopnosťou správneho rozhodovania konania?
OČISTA
Všetky duchovné skupiny, všetky tradície, bez ohľadu na územie, z ktorého prichádzajú, kdekoľvek sa pozriete, predovšetkým čistia. To je základ, od ktorého sa odrazíme. Očista z nánosov minulého roka patrí k tomu najvďačnejšieemu, no v tomto období aj najťažšiemu z celého procesu. Obrady čistenia sú však úplne najdôležitejšie. A my, a vlastne celý svet s nami, sa aktuálne čistíme celý rok. Máme to dokonca nariadené „zhora“, ruky, odev, priestory. Ľudstvo už pol roka nerobí nič iné, len sa v kuse dezinfikuje a očisťuje. (Nie že by nám to všeobecne neprospelo… A podľa toho, ako na očiste naliehavo, až manieristicky, trvá aj duchovná a obradová tradícia, bolo to zásadné a pootrebné vždy, aj keď zakaždým asi z iného dôvodu. Niet čo závidieť ani tým pred nami, riešili si v kažom storočí svoje zanesenia a „špinu“.)
Očista dymom je jedna z najstarších. Nie je to celkom obyčajné odymovanie sa a vydymovanie príbytkov a gazdovstiev. Najdôležitejšiu súčasť očisty ohňom tvoria práve byliny a dreviny, a niekedy aj „zveriny“ (teda mleté kosti, sušené lajná, chlpy a štetiny, drvené parožie, ulity slimákov a pod…). Zloženie vydymovacej zmesi určuje vždy účel. A osoba aj priestor, ktoré budú očisťované dymom. V našej tradícii, a teda aj u nás, u Pecúchov a na našom území školy a gazdovstva., sa dymí už od jesennej rovnodennosti. S príchodom strídžich dní sa dymí a presvetľuje (sviečky, ohne)viac a viac, a celé toto úsilie vrcholí okolo Lucie, Mokošinho dňa , so svojimi zosilneniami na Katarínu, Ondreja, Barboru, Mikuláša až k Slnovratu (po starom na Tomáša).
Dym je čarovný a spolu s ohňom rozochvieva v nás tie najstaršie a najhlbšie roviny. (Keď mávame okolo Lucie a potom v predjarí prednášky a workshopy o vydymovaní s hojnými ukážkami, prítomní sa dosť bránia vetraniu, vždy sa nájde niekoľko zarytých „čuchačov“ voňavého dymu, čo sa zo zasneným výrazom v očiach ohradzujú voči nášmu návrhu, že cez prestávku vyvetráme..)
Keďže sme o dyme už viackrát písali a vydali sme o ňom aj knihu, ktorá má veľký úspech (Ohňom a dymom, 2015), tí, čo nás pravdielne sledujú, vedia, o čom hovoríme. No možno je dobré pripomenúť, že keď na rozhraní časov a udalostí dymíme, pri uzavretých priestoroch je dobré pootvárať všetky okná a dvere, a po očiste zavrieť. Tiež, že vonku zvolíme iné byliny, ako vnútri. (Napríklad vnútri vynecháme vratič, vynikajúci asi najslilnejší protiparazitný – doslova aj prenesene – prostriedok , je natoľko silný, že by sme sa mohli povracať…) Ak chceme dymom len pohladiť, volíme jemné živice,mätu, pamajorán, komonicu… alebo ak chceme byť tvrdí, dáme palinu, šalviu, nejakú drevinu. Alebo niečo iné, čo sme si odskúšali sami na sebe. Šamani, liečiteľky, vedmy a čarodejníci boli chýrni práve preto, že vedeli, čo použiť. Celkom presne sa to nedá namiešať, potrebný je cit a intuícia. A keďže „niet dymu bez ohňa“, veľkú pozornosť je potrebné venovať spôsobu, ako onen oheň zakladáme – teda tzv. čistým spôsobom, vykresaním, s použitím iba prírodných zložiek. Tí, čo dokážu rýchlo, účinne, pekne a za akýchkoľvek podmienok vykresať oheň, požívali a ešte stále požívajú veľkú úctu. Je to ohňotvorca, hrdina a každý sa mu chce podobať…(Toto je tiež povinná disciplína na našich školách v lete, ale aj na babskej Mokošínskej škole.)
Tu treba povedať, že na vydymovanie reagujú aj zvieratá, každé ináč. Všeobecne ho vnímajú dobre. (No poznáme aj psov, a ide o rasu mopsov, čo sa mu vyložene vyhýbajú, haha…)
Očistu vodou spájame s dymovou. Dopĺňame jeden živel druhým. Bežná očista vodou v starých dobách predstavovalo splynutie so živlom, teda ponorenie sa do rieky, potoka, jazera. Bol to prenesený dej znovuzrodenia, v evolučnom aj osobnom význame. Až neskôr sa voda začala naberať do nádob, a na nový rok (no nielen vtedy) sa prinášala čerstvá do domu, za zvláštnych podmienok a v presne určenom čase. Taká voda má celkom iné vlastnosti než bežne použivaná. Používala sa k magickým úkonom – čaro prvého, na veštbu ako jednoduché vodné zrkadlo, na liečebné účely- prípravu čarovných odvarov, liečbu hospodárskych zvierat a predstavovala spojenie sa s večným prameňom života. Keď ju prenášame, máme možnosť niesť si ju v hlinenej nádobe, skle, dutom kravskom rohu, zabalenú do prírodnej tkaniny …
Pozostatkom obradu splynutia s vodou je novoročné kúpanie sa „ľadových medveďov“, v týchto časoch takmer „povinná disciplína“ všetkých , čo sa snažia o duchovný alebo telesný vzostup , so stúpajúcim počtom priaznivcov aj kúpajúcich sa.
(dokončenie v budúcom čísle)
text a foto: Karpatské Slnko, Duchoslav a Weleslawa, ww.karpatskypecuch.org,