Jesenné obrady sa spájajú takmer vždy s nástupom Moreny, s popisom jej moci a pôsobenia, s ubúdaním, s úpadkom, so zánikom, smrťou (a znovuzrodením)… s blúdením v ríši predkov, s intuíciou a pamäťou rodu. So stíšením. Pripravujeme sa, s pohľadom upretým do blatistých obzorov, na tmu, viac sedíme na zadku, vnútri, kedysi hľadiac do ohníka v piecke, dnes na monitory(…my to spájame!) Sťahujeme sa zvonka dnu.
PREŽIJEME – NEPREŽIJEME?
Sú to staré postupy, ako sa vyladiť na zimu a znehybnenie.
(Bude zaujímavé sledovať, ako sa spojí obdobie vnútorného stíšenia sa a stiahnutej aktivity z pozície nastupujúceho najtmavšieho obdobia roka s „núteným“ stíšením sa a obmedzeného „hmýrenia“, ktoré vyplynulo ako dôsledok epidemiologických opatrení… mali by sa podporiť a mali by prebehnúť splavnejšie, než to bolo na jar, keď sa celý prírodný svet prebúdzal, no my sme sa museli zastaviť…)
Ľudia si plánujú, celkom pochopiteľne a naoko úplne logicky, veselé a nádejné rodinné obrady na jar. Niet nič, naoko, prirodzenejšie, než taká svadba v máji. Alebo na letný slnovrat…Všetko kvitne, rozvíja sa, slnko svieti, endorfíny a hormóny všeobecne idú naplno, výhľad do leta je radostný. Dá sa sedieť pri stole vonku, pod rozkvitnutými ovocnými stromami, alebo uprostred farebnej záhrady s motýľmi a vôňou trávy, svadba sa môže ťahať dlho do noci a nikomu nie je zima… Svätojánske mušky poletujú, hviezdy sa trbliecu. Krása.
No z hľadiska kalendárneho pracovného roka nášho praprapradedka a prapraprababky sme v robotách až po uši. Kosenie, hrabanie, sadenie, pasenie, dojenie, ranné skoré vstávania a starosť o to, aby všetko zasadené prežilo, všetko vyliahnuté a narodené spelo k zdraviu a dospelosti. A ešte množstvo, v podstate nepretržitý prúd, prác, o ktorých my dnes nemáme šancu ani len tušiť. Ľudia využívali dlhý deň na to, aby stihli všetko včas. Aby ich jeseň, a najmä nekonečná zima, nezaskočili. Aby nič nezanedbali – pretože vždy išlo o život.
Prežijeme, neprežijeme?
Rýchly ohnivý Jarovít ich hnal, akoby im za zadkami horelo… Živel ohňa, činorodosti a plodnosti v prírode bolo treba zužitkovať .
Takže na svadby a iné náročné – časovo aj hmotne – oslavy nebolo ani pomyslenia. Nebolo prosto kedy.
MOKOŠ TO STÍŠI
Všetci ako na spasenie čakali na koniec leta. Na výdych.
Dni sa konečne začali skracovať.
Komory sa utešene napĺňajú, zvieratá sú napasené (a vypasené), prišiel čas zbierania plodov a ukazuje sa celkový výsledok jerno – letného snaženia a úsilia. Príprava na zimu sa začína.
Mokoš, najobľúbenejšia rodinná bohyňa, sa usmieva a podopiera si široké boky, usmerňujúc toto radostné zásobovanie, drží kľúče od „špajzy“ a teda od života. A ešte stihne byť aj tútorkou svadobného obradu!
Taká rovnodennostná svadba je skutočnou potechou pre oko aj dušu.
Usporiadali sme teda obrad aj toho roku, v nedeľu, tesne pred jesennou rovnodennosťou, pre Lenku a Mateja, keďže sa po rokoch rozhodli spečatiť svoj vzťah aj v tradičnom , slovanskom – teda prírodnom – duchu, a nás oň požiadali… pre nich a pár svedkov v Mokošinom lone obrad na duchovnej úrovi, najstarším spôsobom , so všetkými obradnými postupmi našich predkov, a potom s „kmeňom“u nás na lúke pod lesom.Vzadu sa pásli spokojné kozy, prizerali sa čuvače, v dubine pobehovali srnky, šumeli orechy a vtáky v nich spievali. Príroda bola v stave zrelosti a pomalého zastavenia. Bezvetrie, slnečno, pokoj a poriadok. More času, žiaden stres.
Toto prináša Mokoš, správkyňa rodín, hojnosti, rohatých stád, stálosti a celkovej ladnosti. Matka rodu. A my sme zvolili (zasa) jej dni.
Aj svadba bola taká. Plynula sama od seba, radosť bez výtržností a vytrženia, široko rozliata po tvárach dospelých aj detí…Bola oslavou zrelosti, hojnosti v srdciach aj na stoloch, pochopenej miery vecí. (A nejeden svadobčan si povedal- tak toto chcem aj ja!)
Bol to najpríhodnejší čas na uzavretie zväzku, ktorý by mal vydržať a priniesť radosť a stálosť. Pre ženícha a nevestu, ale nielen pre nich… Na rozdiel od ohňom a vetrom poznačenej jari a leta, pretože skutočný obrad je namierený na celý kmeň a rod. A v posune ďalej – na vyjadrenie súladu so Všehomírom.
text aj foto: Karpatské Slnko, Weleslawa a Duchoslav,