Zavolala Weleslava, či budem tento rok živá Morena. Vedela som, že budem, preto ma jej otázka neprekvapila, napriek tomu, že som „služobne najmladšia“, k Pecúchom som sa prišla pred rokom.
Pripravovala som si obradné oblečenie. Dve sukne, pre istotu, dve košele …..
V deň D som sa zobudila na byte, vzala som si ešte jednu sukňu a legíny, človek nikdy nevie .
Po príchode na chalupu, kde som sa prezliekala do obradných vecí, prišlo zistenie, že sukňa z bytu sa zíde, nenašla som ani jednu z pripravených.
Zišli sme sa na mieste obradu, obradníci v bielom oblečení a ja tak morenovsky – dlhý čierny sveter, na ramenách čierne pončo so strapcami, pod tmavou šatkou na hlave mi oči prekrývala čierna madeira, cez ktorú bolo vidno. Takto vyobliekaná som sa pobrala od skupinky v bielom k blízkemu lesíku, usadila sa na čiernu ovčiu kožušinu s morenovským žezlom v ruke. Moje kráľovstvo ohraničovali zlomené mladé stromčeky s prvými jarnými lístkami.
Odtiaľ som cez čiernu clonu, pozorovala okolie a vžívala sa do Moreny.
Čas sa vrátil do ďalekej minulosti, kľud, pokoj a istota, žiadny smútok, radosť ani iná emócia. Iba kľud.
Hlava prázdna bez myšlienky – všetko jasné a prirodzené. Toto bolo moje prežívanie Moreny.
Vedela som kto príde na veštbu a prekvapilo ma, že sa tak stalo, dokonca som vedela aj odpovede, no vyjadriť sa bolo ťažšie, nebolo správnych slov.
Les za mnou ukľudňoval, lúka s jarnými kvietkami lahodila oku, jemný vetrík, zopár kvapiek vody, ktoré mi pristali na ruke, chlapi, ženy, deti v bielom, biely pes, oheň, dym, kruh, obrad, cez čierny závoj Moreny vytvorili rozprávku, taký pekný sen, akoby som sa ocitla v dedinke spred 200 rokov, kde vládol pokoj a človek bol v harmónii s človekom a prírodou. Veľmi príjemný zážitok.
Bol čas, opustiť pozorovateľňu, prísť k ľuďom so slamenou Morenou. Obchádzali sme obradníkov, s niektorými som si zatancovala a vo vnútornom kruhu keď sa slamenej Morene odovzdávalo to čoho je potrebné sa zbaviť, mala som pocit akoby ma niekto ťahal dozadu. Či ma niekto v kruhu potiahol, naozaj netuším.
Cez lúku sme prešli k vode, odovzdala som aj ja svoje ťažkosti a so smútkom som nechala Morenu horieť, nakoniec som ju dala vode.
Vráti sa znova, ako každý rok, pripravím sa na čas jej vlády, bude oddychový a pokojný, Taký ako som ho na chvíľu prežila.
IzjaSlava