Priatelia, nasledujúcim článkom odpovedáme na vaše dennodenné otázky, kedy budeme vynášať obradne Morenu, kedy budú pokračovať výroby v stodole, ako to bude…
Niekto by si možno myslel, že sme z mesta utiekli (často sa prezentuje odchod ľudí z mesta ako útek, únik , „nezvládnutie“ „normálneho“ života)… Nie, my sme z mesta sem, na kopanicu, odišli práve z predpokladania situácií, v akej sa dnes nachádza nie že naša krajina, ale celý svet… Bol to jeden z dvoch najdôležitejších dôvodov. nášho presunutia sa z „bezpečia“ organizovaného sveta systému, kde sme mali svoj status, pozíciu v tzv. spoločnosti, stály príjem, vykúrený byt, teplú vodu z kohútika, plné obchody poruke… na pozemok pod lesom, kde rástla v tom čase iba metrová žihľava a dvojmetrový boľševník. A kde si do najbližšieho obchodu musíme vykráčať 5 kilometrov… Žijeme tu už takmer 16 rokov.V tvrdých podmienkach, na „ostrovný spôsob“, no budujúc si pomaly život tak, aby forma stíhala sledovať obsah a si navzájom neprekážali!
Ak má niekto čo len trocha predstavivosti, dokáže vopred vidieť, kam sa tendencie a sklony systému môžu dostať po nejakom čase a pri nejakej záťaži. Keďže máme predstavivosť obaja viac než rozvinutú, a pozorovacie schopnosti taktiež,že príde čosi podobné, ako sa deje dnes a ešte bude diať, nám bolo jasné. Presné obrysy je vedieť vopred nemožné, no pocit pasce, ktorý nám z tej situácie vytŕčal, bol výrazný. Po pasci sme naozaj netúžili.
Sme radi, že sme tam, kde sme. Na vzduchu bez áut, slobodne sa pohybujeme po okolí, strieľame z luku,opravujeme stavby po zime, pripravujeme záhradu na jar. S našimi zvieratami a spolu. Súcitíme s priateľmi, kamarátmi, známymi, spolupracovníkmi i žiakmi, ktorí uviazli v meste, v byte, pretože ak aj iba sčasti chápu, čo sa deje, svedomie a zdravý rozum im nedovoľuje ohrozovať okolie a svoju rodinu, tak sa neproducírujú po supráčoch, nechodia si do lesa s partiou opekať, dodržujú pôst.
Pretože presne toto je pôst. Rozjímanie, obmedzenie sa, v jedle, aj v spoločenských stykoch, zastavenie sa a premýšľanie nad tým, čo naozaj má pre nás v živote hodnotu, a čo je len vata na vypĺňanie nudy z premotivovanosti.
Prežijú ( aj obrazne)len tí, čo pochopia, že keď prichádza čosi, čo ma presahuje, stiahnem uši aj chvost a zaleziem. Toto nás naučila príroda, s ktorou sa denne po tie roky potýkame, v dobrom i zlom. Prežili sme tu záľahy snehu, viac ako týždňové mrazy okolo mínus 30, vytápalo nás z lesa, preháňali sa tu víchrice. Nik nám nič nedaruje a nik za nás nezakúri, nenanosí vodu, neopraví strechu, ba ju ani nepostaví… Počasie a príroda rozdávajú karty, a my sa prispôsobujeme…a učí nás to trpezlivosti a pokore. Že nie my sme pupok sveta. My sme do počtu. Sme súčasťou, a naše prežitie závisí od našej pružnosti prispôsobivosti a vytrvalosti…Takto žili naši predkovia a pre toto prežili. To je ich priamy odkaz pre nás.
A preto sa nebudeme hrať na hrdinov a nebudeme preceňovať svoje sily a podceňovať sily veľkej démonky Moreny,ktorá sa zjavne vôbec nechystá odísť, a isto nie len tak a naprázdno…a jej vynesenie odložíme. My si počkáme. Až keď oslabne, keď sa vyčerpá, vtedy urobím obrad. A ona podľa zákonov prírody, ktoré sú večné, sama ľahne do vody, ktorá je jej hrobom, ale aj kolískou…“ Tešíme sa na ten oheň predtým, priatelia! To bude tanec-harmatanec!
Zostávame s vami, aj keď sa podujatia teraz zastavia, písať a volať si môžeme, aj tak robíme. Sledujte našu stránku.
Weleslawa a Duchoslav