Boli u nás teraz také dni. Najprv nám volala kamarátka,že neďaleko ich firmy už niekolko dní „bivakuje“zviera, koza.Snažia sa ju kŕmiť, no nemajú žiadne skúsenosti,a najmä,koza sa nezberá preč. Zjavne nemá gazdu,nik ju nehľadá. Duchoslav s Peťom sadli do auta a spolu s Michalom kozičku odchytili. Nebolo to vraj ťažké,hoci zviera bolo plaché a nikoho k sebe nepustilo bližšie než na tri metre. Odviezli ju k Mojtechovi,ktorý má oddelenú maštaľ, na prechodný čas.I keď tu bola možnosť,že mladá kozička skončí na našom dvore, rozhodli sme sa nerozširovať počet rohatých (a táto bola navyše bez rohov).dnes je u Mojtechovho švagra ako chovná koza…
Onedlho nato sme v jeden podvečer po príchode domov zistili,že niečo sa stalo.Množstvo peria pred stodolou – biele zasa niečo naháňali. No sliepky i kačice boli v plnom počte a v domčekoch. Perie pred psími pelechmi nás doviedlo na stopu.Veľká Biela sedela v búde a pri nej na slame v rohu- kohút! My však kohúta nemáme. Cudzí kohút z niekoho dvora. Potme sme už nikoho nezháňali, kohúta sme preložili do mačacej prepravky a dali prespať na terasu. Kohút ihneď stíchol a onedlho bolo počuť z prepravky kohútie chrápanie(!). Ráno sme ho vrátili na dolným susedom.
Na našom dvore už bolo všeličo,obvykle zvonka či cudzích dvorov. No toto bol Hromničný kohút, Perúnov hlásnik, navyše sa končí ázijský Rok kohúta. Takto sa nám niekedy zhmotňujú javy v živote.