V spojení so zemou, no so silou slnka

Naši dávni predkovia zimu pripodobovali zimnému spánku, no v prírode bolo ozaj rušno, lebo dlhšia nehybnosť prinášala nehybnosť večnú – – smrť. A tak, napriek zastavenému rastu zelene, kvetov, či plodov vedome vyrážali do lesov a na vzdialené miesta hľadať čarovné, – magické byliny obrovskej sily.
Čarovné zimné poklady

Každý zo základnej školy pozná imelo. V prírodopise je opisované ako jedna zo základných rastlín „“parazitujúcich“ “, symbioticky žijúcich na stromoch. Málokto však vie, aké tradície a mýty sa k nemu viažu. Rimania opisovali zber imela a jeho magické vlastnosti z čias obsadzovania keltských kolóniií. Podobné tradície sa zachovali až po sever Európy, kde všetci, celé kmene, osady vyrážali na zber imela ako na cestu hľadania zárodku nového života, lebo verili v jeho magickú silu. Pre jeho nedostupnosť sa vyberali najšikovnejší mládenci, ktorí dokázali vyliezť úplne hore a božské imelo, ako dar bohov, zniesť na zem, bez straty jeho božskej sily. V čase, kedy v príirode napohľad nie je nič nové, imelo rastie na vrchole stromov, ďaleko od zeme, blízko k Slnkuslnku, čerpajúc silu stromov, na ktorých rastie. Jeho liečivé účinky sú obrovské. Ako jedna z mála bylín dokáže zahriať onkologických pacientov, podporuje plodnosť, zaručuje dlhý život… Okrem medicínsky overených účinkov má aj mnoho magických vlastností, za ktoré vďačí svojej fyzikálnej podstate. Dokáže preberať silu zo stromu, a tak ostáva v spojení so zemou, avšak má prístup k Slnkuslnku.
Na strome i pod stromom

Jednou z možností zberu je zostreľovanie imela čarovnými šíipmi. Aj my chodíme, tradične každý rok, na zber s lukmi a šípmi. Celá družina putuje, až nájde vhodný strom. Najprv ozdobíme spodné konáre stromu a potom skúšame imelo zostreliť, čo nie je ľahké, ale ani nemožné. Ostatní stoja a čakajú, pripravení konáriky chytať, aby sa nedotklio zeme. Potom vylezieme do koruny stromu do výšky borovice, teda aj 15 – -17 metrov. Znovu uviažeme obetiny a kúsky imela zhadzujeme alebo znášame dolu na zem. Literatúra ho uvádza, že je to ako jedovatúá rastlinau, a tak v rámci spochybňovania vedy a dodržania tradície, sme ho ochutnali. Biele bobule sú sladké, líistky mierne horké. Prežili sme. Imelo zhruba 30 minút žije, akoby bolo stále na strome, a tak sa pasieme dosýta, aby sme zachytili a zužitkovali toto čaro. Napriek mrazom sa cítime zrazu veselšie a je nám teplo. Začína sa prejavovať jeho ohnivá sila, a aj tí najzmrznutejší si dávajú dolu rukavice a červenejú im líca. Všetci prežili. Imelo držíme nad zemou ako poklad.
Rýchly oheň

Bežne zakladanie ohňa s kameňom a ocieľkou v zimných mesiacoch trvá dlhšie. Po zjedení imela však nastáva obrat. V hlbokom snehu založenie ohňa, vrátane zberu dreva spod snehu, trvá menej ako 6 minút. Všetkých zaplavuje eufória a obradné vyčistenie sa deje s bosými nohami na snehu. Magická sila rastliny posvätného imela nám štedro prepožičala svoju silu a zhruba hodinu a pol je nám príjemne teplo. Domov si nesieme skutočnú čarovnú bylinu.
Vešia sa nad vchodové dvere, nad stôl, nad bránu. A ako ochrana proti magickým útokom, zlým vlnám, či pohasínaniu svetla. Rovnako, ako naši predkovia, i my máme v úcte prírodné sily a žasneme nad jej veľkosťou. Ručne zbierané a zemou nedotknuteľné imelo je cenným magickým predmetom a samotný jeho zber je veľkým obradom,. K ktorý si imelo vybralo v čase, kedy nič iné nerastie… môže tak vyniknúť, veď v lete si ho nik nevšimne, hoc je tam stále.
Text a foto: Duchoslav a Weleslawa, Karpatské Slnko, www.karpatskypecuch. org