Oživené obrady 07/2020

Večné vzorce vesmíru vedú naše životy
Najohnivejší mesiac celého roka, jún – lipeň, horel kvetmi. Všetky nádherné, svojbytné, hrdé, silné a večné byliny sa predrali na donedávna pustý povrch zeme . Vybehli akoby naraz. Tak sa nám to občas zdá: že sa dohodnú, aby nás dostali do rozpakov, aby nás zmiatli, šokovali, bavia sa na našom úžase, ako pobehujeme od jednej k druhej a híkame, neveriac vlastným očiam. Každý rok je to pre nás, ako dívať sa na zázrak znovuzrodenia…
Chodíme celú zimu a skorú jar okolo potoka po ceste do mestečka, ľahostajným pohľadom kĺžeme po nezaujímavom brehu vody, tečúcej pozdĺž ….napadané konáre so suchými listami a zvyškami tráv, vo fádnej hnedosivej -…no už o týždeň sa prediera pod nimi svetlozelená jemná trávička. A to už nepozeráme až tak ľahostajne! Rýchlo zrátame, ktorýže je to mesiac práve, a sa uistíme, že pľúcniky majú ešte pár dní čas…najprv sa pôjdeme pozrieť na podbele na opačný koniec doliny, na stráne pod lesom, medzi suché dlhé trávy. A tak sa nám začne nenápadne, ale každý rok takmer identicky, organizovať čas. Náhle je tu celkom iný kalendár, celkom iné obradoslovie, nezávislé na udalostiach sveta, politiky, spoločnosti. Praveký obradový kalendár s rytmom, určovaný z hviezd, zo sily planét a ich vládcu, darcu života, Slnka. Áno, už tu mali byť fialky, majú trocha sklz, a tento rok sa nejako omeškal orgován, a navyše ho vôbec nebolo veľa, tá ťažká omamná vôňa presne na predele dvoch jarných mesiacov , prinášajúca pach osudovosti Ilúzie, sa nám tento rok ledva obtrela o nos…čo je, čo sa stalo, veď Venuša na oblohe svietila predsa silno, až nám zraky prechádzali po nociach, keď sme ju vyzerali na západe…Tak čo sa stalo s orgovánmi?! Niečo zabrzdilo ich rozmach, chyba v programe. Stihli sme pozbierať prvosienky? Treba ich zalievať začerstva alebo len niekoľko týždňov po zbere, lebo sa hneď na prach obrátia.
Stávajúc sa bylinou
Varíme si žihľavu, najprv vzácne prvé, ešte nepichľavé a panenské „holátka“ pridávame do jedla, stále rastie a pichá čoraz viac, no to už prikladáme do hrncov aj púpavové listy, zádušník, skorocel… ako pribúdajú divé byliny so svojou silou, tak ich každý deň vtkávame do našich buniek cez jedlo, až sa nimi takmer stávame a cez ne sa napájame na sily, čo ich formujú a určujú im povahu . To ľudia v tejto krajine vedia a primkýnajú sa k nej tesnejšie a tesnejšie, pojedajúc jej zelené bunky v podobe rastlín, aby jej lepšie rozumeli a dokázali sa s ňou zhovárať. Babka zo začiatku doliny, čo má pochodené od prvého teplého dňa až do neskorej jesene všetky lúky tu u nás, celé dni pichnutá vonku…aj babka Bôžička, nech jej je zem ľahká, presne vedela, kde rastie hore na Trchove ľubovník a keďže sa bála „pijákov“ a mala boľavé nohy, požiadala nás vždy o nejakú kytičku , keď nás zachytila na bylinkárskej výprave, lebo ten jednoducho v zásobách nesmel chýbať. V presné mesiace sa presne zbieralo, jedlo, varilo, zalievalo v čajoch, nakladalo do liehu, sušilo ….stále dokola tie isté byliny, rok čo rok, v rovnakom plus mínus čase, ešte aj v tuhej zime sa chodí na imelo, stromové huby, kôru.
Magické strapce
Priblížil sa čas kosenia trávy, ktorá je v tejto chvíli už po kolená a do vzorca „svätej trojice“ k nej priraďujeme každoročne aj objavenie sírovca, stromovej huby, na ktorú čakáme celý rok, taká je chutná, a líšky, berúcej si z našich kŕdlikov na dvore jednu až tri kačice alebo jednu až tri sliepky. So železnou pravidelnosťou, bez ohľadu na bezpečnostné opatrenia a dennú dobu.
Teda: vysoká tráva – sírovec – líška. Tento vzorec je konštantný. Naučili sme sa už zbystriť pozornosť ako Indián na bojovom chodníku, keď sa zavlní prvý raz tráva. Sedávame v tie dni na konci pozemku pod orechom a sledujeme obzor. Odtiaľ totiž prichádza rok čo rok hladná líška, loviaca pre svoje líščatá. A chrumkáme pritom nasucho opečený sírovec na chlebe. Súznenie s vesmírom je dokonalé.
Tieto strapce sa nám dostávajú do podvedomia, vynárajú sa v obrazoch. Tak, ako sa odpradávna zapisovali do myslí a bunkovej pamäte našich predkov, ktorí sa už pohybovali v priestore a čase iba intutívne, pozerajúc kde – tu na oblohu, veľa pod svoje nohy a ešte viac do svojej duše. Vznikajú jedine a výlučne iba pozorovaním. Pomalým, sústavným, „čumením a zieraním doblba“, bdelosťou. A na to potrebujete more času. Toto v behu nezískate, ani neustálym pobehovaním z miesta na miesto. Duch rastlín k vám neprehovorí, a keby aj chcel, nepočujete ho. (A aby sme sa zasa opakovali:nevygúglite ho!!!!)
Vtlačené vzorce večného kalendára so silami výsledne pre zjednodušenie pomenovanými ako Jarovít, Mokoš, fašiangy, dušičky…skrývali v sebe vo vrstvách obsah, kódy a šifry, ktorým trpezliví načúvali a rozumeli im. Videli ich vo farbách, so zvieratami, v živloch a rastlinách, v pohyblivých obrázkoch ako v knihe o Harry Potterovi…(!) Premieňali sa potom do vyšívaných ornametov, ešte strohejšie a viac zjednodušené, alebo do drevorezov, alebo do tkanín , a tak sa pre zrak našich ….všade vyskytovali ako v galérii (pre nás, dnešných ľudí)ľudového umenia . Pre nich to však bola čitateľná sieť, ako dnes si šifrujú gangy v metre, čo si dávajú značky, ochranné, informačné, aj výstražné tagy.
Značky na cestách rovných i krivoľakých, spojenia s hviezdami a živlami, rastliny naše odveké, nám svietia na cestu, večné, živé, žijúce , vysielajúce k nám svoje posolstvá aj jednoduché rady. Obradový kalendár bez začiatku a bez konca.