Obrady rodovej sily

 Letny Mokošín. Čas dozrievania, čas úrody. Stromy s červenými jablkami, plody v záhradách, hojnosť a život v plnom rozmachu. Nič to nedokáže zastaviť.Sila života slávi svoje víťazstvo.
Slovanská bohyňa plodnosti, rodiny, hojnosti, úrody, rodu sa volá Mokoš. Je dobrosrdečná, aj prísna, dozerá na spokojnosť v rodine, na vyrovnané vzťahy a prajnosť, trestá neverných mužov a stojí na strane žien. Prebrala na seba výzor zrelej baby s teplou náručou, zdobí ju veniec z klasov a letných kvetov, slúžia jej srstnaté lesné zvieratá a prezrádza ju prítomnosť veselej veveričky (v maďarčine dodnes „mókuš“). Jej živlom je zem.Úrodná a vlhká. Lesné húštiny, brlohy, nory a jaskyne, údolia a močiare – toto je krajina, kde Mokoš kraľuje. Stáročia , až donedávna, sa k nej utiekali vydaté ženy ako ku svojej ochrankyni, zverovali jej tajomstvá, nosili stužky, jabĺčka, pramene vlasov ako obetiny. Mala obrovskú moc – držala v rukách nitky osudu nielen ľudí, ale i bohov. Tá to vedela roztočiť! A tak dúfali v ňu v časoch najťažších – Matka naša Mokoš nám pomôže!
MOKOŠÍN U PECÚCHOV

  Tri dni jaskynno – lesno – dažďovo- blatovo – ohňové…Plné tmy i ohňov neustálych pod lesom, tanca nahého v letnej búrke, spovedí pri prameni v našom lese v daždi, rozhovorov, rád, plačov, spevov, s výrobou tajomného prastarého obradného nástroja čistenia – húkadla, v čepci po prababke, v čipkách i vyšívanej myjavskej košeli po dedovi, Mokošiných veštieb na vlčej kožušine pri obradnom nočnom ohni,vlastnoručne založenom kameňom a kresadlom v lejaku, spoločné znovuzrodenie v lesnom brlohu, svetielka po vynorení sa z večnej tmy pred úsvitom…
Bol to trojdňový nepretržitý obrad sily rodu pod šírou oblohou – prešli ním u nás v Mokošinom čase matky s dcérami, ktoré náhle akoby dospeli v kruhu ženskej sily, lebo vek bol v prúdení tak silnej energie nepodstatný. A spojili ich ešte viac vlastnými rukami spletené bábiky, prastará zástupná obeť. Symbolická púť na naše obradné miesto do Mokošinho lona, k drevenej pramatke, so zahalenou hlavou, vlniačikoch, šatkách, pokorne prosiacich i ďakujúcich žien, dievčat, dievčatiek…Procesia k Veľkej matke.
A záverečné spontánne, náhle a silné objatie kruhu dospelých žien – vlčíc, kryjúc mláďatá rodu v strede, aby ich chránili…Život je večný! Život je najviac! Vďačnosť, slzy a radosť v očiach.
Taký bol Mokošín u Pecúchov koncom leta.
OSLAVA A VYNESENIE DÉMONA
Čaká nás teraz silný Morenín. Onedlho,ešte pred jarnou rovnodennosťou.
P  Všetky ženy i dievčatá, ktoré vnímajú Kruh, spojac svoje sily, môžu obradom i ponorením sa do svojich vôd, i vôd pamäte rodu, v priebehu troch magických dní, na silných miestach opakovaných rituálov, preklenuť ťažký výsek roka, kedy sa spája smrť so životom. Jedno prechádza v druhé, oheň pohlcuje tmu, a voda oheň. Prežitím tohto bodu zrodenia sa na okamih, čarovnú chvíľu, stanú samé nesmrteľnými. Nech Slnko vyjde!
Lebo iba keď pochopíme,oslávime a vynesieme najstaršiu bohyňu-démona, ktorého máme najsilnejšie v krvi a bunkách rodu, môže prísť jar, ktorá vpúšťa leto. A s ním Mokoš…Lebo bez zažitia Moreny, princípu smrti, no i života večného, nikdy skutočne nevychutnáme sladké plody letnej odmeny.