Som Weleslawa
To je moje duchovné meno, priamy a zrozumiteľný preklad môjho „občianskeho“ mena, ktoré takmer nepoužívam. Weleslawa iba popisuje moju veľkú zmenu, ktorá sa udiala s odchodom z mesta pred 20 rokmi na mlyn v Kvačanoch a potom na myjavskú kopanicu. Nezostal vo mne kameň na kameni, fyzicky ani duchovne, Weleslawa určuje moje všetky kroky, a tak môžem viesť aj ostatných, čo mám v pätách, odkedy dýcham… Dnes je to Mokošina družina, teda ženy a dievčatá, deti a dospievajúce deti, ľudia, čo chodia k nám na obrady, či prednášky a iné podujatia z celého Slovenska. Nerozlučne s Duchoslavom, od ktorého som sa naučila veľa a učím sa ešte stále (a on, jasne, odo mňa!)…
Som dobrodruh , „opačník“ a „z divých vajec“
Toto som počúvala odmalička doma, a aj neskôr. Keď niečo robí väčšina, je to odjakživa pre mňa signál, že to isto nie je dobre…Takže odbočím alebo si dám čelom vzad. Dobrodružná podstata mojej duše ma priviedla do neuveriteľných životných situácií, v ktorých mi občas aj išlo o krk, a vtedy sa konečne nadychujem Slobody. Opatrne si vyberám zo „švédskeho stola“, čo život rozprestiera pred nami denne. A vyhýbam sa pasciam ako sú ľahká cesta, rýchle peniaze, rýchle postupy a skratky, ľúbivé riešenia. Nevychodené a osamelé cestičky majú pre mňa najväčší pôvab a ešte som neobjavila nič, čo by tromflo ich neodolateľné vábenie. Už som si zvykla, že prešliapavam cestu duchovnú aj fyzickú , s náskokom desať rokov najmenej, tam , kadiaľ idú ostatní potom po nej, už ja zasa nie som. Pridávajú sa k nám preto ľudia, čo ešte nezabudli na tento tichý, no nástojčivý hlas vo svojej duši. Nie sme nič pre „komerčákov“ a formalistov.q
Som knihomoľka
Knižné postavy sú mi bližšie ako tie z mäsa a kostí. Mám pocit, že žijú stále so mnou. Ku knihám mám bytostný vzťah, ako prvé hľadám na každom mieste vždy kníhkupectvo a keď som sa niekde zdržala viac ako dva dni, aj knižnicu. Knihy zaberajú u nás najviac miesta, zariekame sa, že už stačilo, viac nekúpim, bo nemám kde skladovať… a zasa pribúdajú. Chvíľku som sa aj stala capom – záhradníkom, na detskom oddelení jednej veľkej knižnice. Čím sa dostávame k tomu, že …
Som infantilná
Čistokrvne. Uprednostňujem vždy detskú spoločnosť pred dospeláckou. Je na svete máločo zaujímavejšie, ako detská bytosť. Malí ľudia ma v kuse rozosmievajú a vidím im až do žalúdka. Sú presne ako my, veľkí, ibaže sú menší, a všetky ich vlastnosti sú vystavené ako na dlani. Rozhovory s nimi sú vždy o niečom, nikdy netliachajú do vetra. Znesú všetky nároky, na nich kladené, milujú priamu reč bez zjemňovania a zdrobnelín, sú statoční a hľadajú všetky podnety, čo ich posúvajú dopredu. Sú smädní po živote. Využívam každú možnosť, ktorá sa vyskytne na rozhovor a spoluprácu s nimi. A čo je najlepšie a s čím treba rátať určite? Že aj oni vám vidia až do žalúdka.
Som Pecúška a mlsná huba k tomu…
vlastne moja pažravosť ma priviedla k vareniu. Prepuklo to naplno až s príchodom na mlyn v Kvačanoch , moje transformačné miesto, kde som takmer umrela a sa potom znovuzrodila, aj ako kuchárka!!! Hurá! Veľká pec, kde sme spali aj varili, ma pritiahla k pravidelnému a aktívnemu postávaniu pri nej, a prinieslo to svoje veľmi uspokojivé výsledky. Ukázalo sa, že čo navarím, všetkým chutí, ba dokonca veľmi. Uplietla som si na seba bič, pretože odvtedy varím nepretržite, denne , niekedy aj dva razy, a navyše pre všetky skupiny, ktoré sa u nás na dvore vystriedajú – deti, dospelí, muži, ženy. Každá skupina má iné chute a iné požiadavky, a darí sa mi napĺňať ich. Keďže 20 rokov, po mlyne , sme úplne bezmäsití, a vo veľkej miere aj bezlepkoví (a bezmliečni), vznikla v priebehu tých rokov istá , čisto „pecúchovská“kuchyňa. A ako mi mnohí prezradili, vracajú sa k nám veľakrát najmä kvôli jedlu… Bio, regionálne, slovenské, zdravé, sýte, chutné. Na túto tému som napísala už 3 kuchárky, a stále sa predávajú!
Som „starinárka“ a spiatočníčka
Zdá sa, ako by som si pomýlila storočie, no nie je to celkom tak.( Milujem napríklad aj celkom nečakane technické vychytávky, nie však ťažké mechanizmy, brrr…) No všetko, čo sa udialo dávno, ma zaujíma veľmi, a dejiny naše, aj v súvislosti s inými, ešte viac. Čím viac dozadu, tým lepšie. Prenášam do života, čo sa z toho dá. Súvisia s tým aj obrady a vnímanie sveta ako jeden celok. Súvisí s tým aj môj vkus, všeobecne.
Som grafomanka
Vyjadrujem sa, všeobecne, cez písané slovo. Tým som sa aj roky pred príchodom na kopanice ako novinárka živila. Mám popísané stohy papiera, veľa zošitov, plný tablet a počítač, stovky článkov, publikovaných v novinách a časopisoch, v ktorých som pracovala od skončenia vysokoškolského štúdia. Napísala som aj nejaké knihy, viď naša stránka(…) A píšem stále, nielen to, čo „musím“. Hádam to raz dám na kopu a vyjde niekoľko knižiek naraz.
Som lukostrelkyňa a chodkyňa
Lukostreľba ma však zaujíma iba v spojení s krajinou, vonku. Lukostreľba je pre mňa omša, obrad, v chráme prírody, je to celostná vec, kedy sa zúčastňuje na deji vietor, slnko, stmievanie sa, stromy, aj dážď či sneh. Pri lukostreľbe zažívam stavy blízke plávaniu pod vodou. Jasné, že jedným okom sledujem aj „výsledky“, teda ako sa šíp správa k terču, ale nie je to najdôležitejšia vec. Aj tak presnosť lukostrelca s prírodným lukom,( najlepšie , ak si ho vyrobí sám, lebo vtedy je to čarovné a zdravým rozumom nepochopiteľné spojenie, najsilnejšie, ) závisí od čistoty a prázdnoty jeho mysle (Niekedy aj hlavy, haha). Vtedy sa šípy zapichujú do stredu jedna báseň, a bez úsilia. Je to radosť, živý dej, dostávam odpovede na otázky, na ktoré sa aní nepýtam! O tomto sme aj napísali knihu, lebo je to príliš silné na to, aby sme si to nechali pre seba. A lukostreľba sa skvele dopĺňa s chôdzou. Pešia chôdza a túlanie sa krajinou, lesmi, kde nestretneš nikoho, to je jedna z najkrajších vecí , keď bývaš mimo mesta.
Som rodina so zvieratami
Rovnako silno ako postavy z kníh vnímam aj nie ľudské bytosti. Je to jedno, či hovorím teraz o muche alebo jeleňovi. Zvieratá pociťujem ako seba, ba som aj počula , ako sa zhovárajú. Psy, mačky, kozy, sliepočky, kačice, ježkovia, líšky, srny, diviaky – to všetko nás obklopuje, sme uprostred tejto nesúrodej svorky, a ja som vtedy najspokojnejšia so životom. Všetko je vtedy,ako má byť. Uprostred tejto nabíjajúcej energie som ako v raji. Svoje „domáce“zvieratá ako čuvačky, kocúrov, mačky, sliepočky a kozy považujeme za bratov, sestry, netere, bratrancov…a tak sa k nim aj správame.
Som nerozlučná dvojica s Duchoslavom.
Takto nám to ukazuje minulosť, prítomnosť, taká je aj budúcnosť. Všetko sa nám prelína , v rýchlom tanci, aj pomalom zadumaní. Moje „turbo“nastavenie a jeho pomalý rozvážny krok. Dobre sa to dopĺňa, aj keď občas je to naporazenie! Čo nás však spojilo, je tzv. poslanie, aj keď to znie príšerne. Od samého začiatku sme „verejní“, pracujeme s ľuďmi, pre ľudí, posúvame ich – občas rýchlejšie, než čakali – a sami sa posúvame. A kruh sa točí ďalej…
