Keď matka malej Vasilisy zomierala, dala svojej dcére maličkú bábiku, ktorá ju mala chrániť a radiť jej. Bábiku bolo treba kde tu nakŕmiť, mať ju stále pri sebe vo vrecku a nikomu o nej nehovoriť. Bábika dievčatku pomáhala, vytiahla ju z každej kaše, ktorú pre ňu navarila macocha, čo jej išla po krku, ukazovala jej cestu k Babe Jage, keď blúdila v temnom lese a . stála pri nej počas celého času služby u tejto démonickej bytosti. A keď sa jej napokon Baba Jaga začudovane spýtala, ako je možné, že je síce malá, ale taká múdra, Vasilisa odpovedala „Je to požehnanie mojej matky!“. Jaga vydesená zapišťala a rýchlo ju prepustila zo služby aj s odmenou – lebkou na palici, ktorá horela ohňom.
Bába ako spojivo
Baba Jaga mala dobrý dôvod k zdeseniu, Pretože bábika, ktorú premúdra Vasilisa nosila pri sebe a počúvala ju, bola ochrannou bábou-motankou, oberegom. Bol to a doteraz aj je jeden z najstarších typov osobných ochranných predmetov. Bába, ktorí mala chrániť deti, utužovať rodinné vzťahy, pomáhať a zaštiťovať pred temnými silami.Takúto motanku darovali rodičia, obvykle matky, svojim deťom, takúto ochranu si vešali ľudia v dome , aby v ňom udržali hojnosť a rodinné šťastie, bábika – obereg mohla slúžiť aj ako ochrana domácich zvierat (od ktorých závisel doslova život rodiny), a motanku dostala dcéra od mamy, keď sa vydala do inej domácnosti. Bábika putovala s ňou a tvorila spojivo medzi matkou a dcérou-
Prastaré oberegy
Prvé bábiky ako osobný ochranný predmet vyrábali u Slovanov muži z dreva, často lipového, a darovávali svojim vyvoleným ako znak spojenia a tiež ochrany do doby, kedy sa dievčina stane ženou darcu.Budúca nevesta bábiku nosila v ochrannom koženom vrecúšku na opasku. Podľa prameňov najstaršie bábiky, vyrobené pre tento účel , sa zachovali z obdobia pred 5000 rokmi.
A v Rusku, Poľsku či na Ukrajine alebo na východnom Slovensku sa tak, ako v dávnych časoch, výrábajú dodnes. Aj účel je ten istý! Motanka sa líši od bežných bábik niekoľkými zvláštnosťami, súvisiacimi s jej magickou podstatou: nesmie sa pri ich výrobe použiť ihla, naopak, vítaná je červená bavlnka, čo nosí nádej , silu a šťastie. Motanka nemá oči, nos ani ústa. Priestor tváre je prázdny, tak ako sa nesmeli zobrazovať z takých istých dôvodov božstvá, ani kresliť svätí – do istého obdobia. Tak, ako sa pri obradoch potláčajú črty tváre nanesením múky alebo bielej farby alebo sa tvár zakrýva maskou… nezjavená sila, ktorá je nepoznateľná, keďže démoni patria k iným sféram stvorenia než človek, preto sú nespoznateľní. To sú zásady starého magické myslenie.
TIež sa , hlavne na Ukrajine, namiesto tváre do kríža previazali cez hlavu stužky, takže motanka mala na tvári rovnoramenný kríž, aj použitie farieb malo svoj presný význam. Pôsobia tieto motanky tak trocha ako woodoo bábiky, ktorým aj môžu sčasti, pri istom použití, byť.
Poslednou, určujúcou črtou motaniek je dlhý , neprirodzene dlhý vrkoč. Vlasy sú ,ako je známe, symbolom moci a sily
Luciovské motanky
Takéto bábiký pre osobnú ochranu aj ako darovacie si vyrábali baby na našom pecúchovskom tradičnom, luciovskom „bosoráckom“ stretnutí koncom roka v Strážovských vrchoch. Na Adinej chate na Mojtíne sme sa uprostred snehu a hôr zišli na dva dni a venovali sa v priadkovom období čarovným činnostiam: rozprávaniu príbehov, čisteniu príbytku, veštbám, lukostreľbe pri jazierku v údolí, a najmä výrobe motaniek. Každá mala svoj dobrý dôvod na to, aby sa snažila dokončiť si svoju osobnú bábiku. Malé aj veľké baby a dvaja „bosoráci“ s veľkým zanietením pracovali na svojich oberegoch. Živa z Prahy, ilustrátorka kníh a maliarka, riešiac už tretí mesiac svoju zamotanú životnú situciu, nebola spokojná, kým si neumotala presne takú, aká ulahodila jej duši. Jemnú, hebkú . A s dlhým hrubým ružovým vrkočom…
text a foto:Karpatské slnko, Weleslawaa Duchoslav, www.karpatskypecuch.org
