„Často na vás myslím, aj keď teraz nie sme spolu…toto dušičkové obdobie je také „naše“…dostali sme správu od Zorany, ktorá sa chystá v týchto dňoch porodiť. Áno, je súčasťou Mokošinej družiny, a vníma to tak, ako aj my, a ako všetky baby, čo s nami celý rok, už dlhé obdobie, tvoria obrady, učia sa, čistia, radia sa, pozerajú na hviezdy, zbierajú byliny, tancujú, bubnujú, chodia na tajomné a silné miesta našich predkov…A tento čas, od Dušičiek až po zimný slnovrat, je naozaj „náš“. Žezlo po Mokoši totiž prevzala na jesennú rovnodennosť najsilnejšia bohyňa, vládkyňa nad životom a smrťou, prastarý démon Morena.
Bosorky sa zliezajú
Stridžie dni nás nútia zastrihať ušami: niečo je INAK. Po mätúcej nádhere jesenných lesov prišla fáza ošarpanosti, tmy, sivých a hnedých odtieňov, vody a tmy. Úžasné pozadie, kulisy pre veštby, vnárania sa do spomienok, minulosti, do seba, uzavieranie sa pred udalosťami zvonka, stretanie sa s iba najbližšou „svorkou“. Čas pre hudbu, kreslenie, múdre rozhovory, pálenie lístia, zakladanie ohňov na posvätných miestach. Všetko sa odohráva popoludní, kedy už sadá tma. Naše morenovské obrady sú večerné a nočné. A nikomu neprekáža mrholenie, blato, mokré lístie pod nohami. To sú všetko atribúty Moreny.
Stridžie dni sa začínajú rátať od Kataríny (25.11.), čiže v čase čítania týchto riadkov sme už naplno v nich. Katarína je výrazný veštecký deň, a podľa tradície našich predkov sa týmto dňom začínali priadky a aj páračky. Silné ženské obdobie, keď sa združenie dievčat a žien stmelí a v priebehu najzvláštnejších týždňov roka tkajú podhubie smerovania a významu celého ďalšieho života spoločenstva. Zimným slnovratom počnúc. Niekto by aj posmešne povedal, že bosorky sa zliezajú, a v jadre by mal a pravdu. Ide o to, čo si pod označením bosorky predstavuje…
Vypriadaná noc
Je v tom výroku aj podvedomá obava z toho, že v tak silnom a početnom zoskupení žien sa nejaká tá temnota poľahky skryje, splynie s ňou. Preto na priadky, napodobňujúce svojou činnosťou po večeroch hneď dve najmocnejšie slovanské bohyne, Mokoš a Morenu, „dozerali“ ostatní, presnejšie, chlapi. Samozrejme, veľmi príjemnou a nenápadnou formou, cez spoločné zábavky , tance, prekáračky. Prichádzali za babami do ich priadkovej izby, už ku koncu robôt, a prežili spolu veselý a príjemný večer. A, veru, aj noc. „Vypriadaná noc“ je dochované slovné spojenie, označujúce noc po priadkovej zabave, keď sa chlapi s devami uložili spoločne na slamu v priadkovej miestnosti a strávili tam chvíle až do rana. Dialo sa tak na Luciu, najdôležitejší deň zo všetkých stridžích dní…
Svetelné body na šnúre temnoty
Je príznačné, že v dni najzásadnejších stridžich sviatkov, teda na Katarínu, Ondreja, Barboru, Mikuláša (Deda), Luciu a Tomáša (slnovrat) sa nepriadlo ani nepáralo. Boli to dni, zasvätené zábave a veseliu. A dni silných veštieb.
Baby sa stretali a účelom ich stretávky boli hlavne pohľady do budúcnosti. Od rána až do večera. Týkali sa, hádajte, čoho…No áno, každá sa chcela vydať, a každá o tom chcela vedieť čo najviac a čo najpresnejšie. Najdôležitejším dňom pre takýto typ veštby bol 30. november, teda sviatok Ondreja. Cez mužskú energiu sa toho dalo zistiť najviac. Spolu varili hrnce plné halušiek, kde sa mená nádejných ženíchov, napísané na papierikoch, balili do cesta, a ktoré vyplávali prvé, nedočkavé dievčatá holými rukami z horúcej vody vyťahovali, lebo to bolo meno ich osudom určeného chlapca. Chodili na krížne cesty, a tam vyzvedali, čo im budúcnosť prinesie (a najmä, koho), spávali na mužských nohaviciach pod vankúšom, liali vosk a neskôr olovo do studenej vody, prosili, zariekali, robili dosť zvláštne a pre nás nepochopiteľné úkony, a robili ich dobrovoľne! Na deň svätého Ondreja sa pripravovali rôzne, často hladovali, nosili v ústach vodu, ktorú používali pri čarovaní, nelenilo sa im hľadať deväť brodov alebo deväť studní, aby takú vodu našli, a aj si nechávali od starších a múdrych žien – všade sa taká našla- čarovať a veštiť. Takáá to bývala rušná noc pred Ondrejom alebo na Ondreja…A pokračovali na Barboru, na mužský bosorácky deň – Mikuláša, keď dokončili, čo na Ondreja nestihli, a hlavne na Luciu. V tme žiarili tieto dni ako svetlá v diaľke, sľubujúc vzrušenie i poučenie.
Zvukomalebne a v dyme
Na Luciu, 13. decembra, vrcholil podľa pocitu našcih predkov, útok temných síl. Vo všetkých dvoroch sa chodilo k maštaliam , stodolám, kreslili sa krížiky na dvere, vešal cesnak , aby sa dobytku a hzdine nestalo nič zlé, ľudia si navzájoim robili cesnakom, posvätenou soľou a trojkráľovou kriedou krížiky na sluchy, na čelo, zápästia a bradu, dvere dostali tiež svoju ochranu, pojedal sa cesnak. Vydymovanie a okiadzanie dymom bolo dochované ešte v povojnovom období. Trúbenie na roh pred každým domom, trúbenie na krížnych cestách an ochranu dedeiny a jej obyvateľov, práskanie bičom, cenganie na kravských rohoch. Takto zvukomalebne, v silných vôňach a zápachoch sa odvíjal každoročne stridži deň na Luciu. A večer sa po dedine, popod oknami domov, rozbehli biele postavy s nehybnými namúčenými tvárami a s husími krídlami. Vchádzali do domov, prešli všetky miestnosti a čistili dom od špiny skutočnej aj mentálnej. Mĺkva „Luciovská družina “ konala každoročné očisťovamnie dediny. V okolí NItry ich nazývali bohyňami. Čo je dosť presné označenie, pretože sa predpokladá, že biele Lucie predstavovali démonickú bytosť, Pramatku Bieleho hada, ktorej nástupkyňou sa stala naša bohyňa Mokoš, ochrankyňa pradenia a ženských prác. Jej prítomnosť, ako je všeobecne známe,. prezrádzalo vrčanie kolovrátku a rozsypaná ovčia srsť…A tak, ako každý rok, aj naša družina, a vlastne všetky ženy a dievčatá, ktoré ctia toto dôležité a veľmi plodné obdobie, sa stretáva v sobotu a nedeľu pred Luciou, každoročne, aby sme spolu veštili čistili, rozprávali príbehy, piekli obradný materák, konali obrady a bubnovali, bez ohľadu na vek a skúsenosti. Tešíme sa na ten sviatok, a pozývame!