Pri každej zmene prostredia, kam človek vkročí, bude cítiť rozdiel. Predchádzajúce vôňe, svetlo, teplotu a zvuky nahradia nové. Staré zanikne a nové čarovné vystúpi na povrch. Neustále tak zažívame zmenu fyzikálných veličín, ktoré si každý vyhodnotí podľa seba. Niekto vníma teplo, svetlo, iný zas vône alebo zvuky. Tak je to aj na obradoch, kde každý vníma čarovný svet podľa seba a predsa sa zmysli zučastnených zjednotia do jednej roviny tvoriacej čarovný svet obradov z prirodzených prastarých pralátok . Bežné veličiny sa dnes stávajú exotikou a tak sa oheň, prirodzené svetlo, vône lesa – dymu, teplota, vlhkosť zima stávajú biokvalitou pretože sa priteplo obliekame, nechodíme bosí, máme klimatizáciu a zážitok je zdielaný, neživé krásne obrazy, zvuky. Odložené v dátovej forme na neskôr,kedy sa okamžik už dávno stratiľ. Stále sú však živý oheň, živé svetlo, a najmä jednoduchá hudba, vstupnou bránou jednoduchej formy zasvätenia k prítomnej skutočnosti…
Ako dym
Čaro živej hudby pozná každý. V pamäti máme uložené silné zážitky živej hudby a filmová hudba toto čaro využíva prevzatím z divadla, ktoré sa vyvinulo z obradov. No obrady majú dnes výhodu, že sú stále živé, s živou hudbou pre živých ľudí. Vidíme ako sa deti tešia z jednoduchých rytmických zvukov, dokážu sa celé hodiny hrať s jedným tónom na detskej píšťalke ako v čarovnom opojení, či zajatí zvuku. Snahou hudbu zaznamenať, uložiť prepísať do nôt sa časť je čarovnej vlastnosti natrvalo stráca. Preto sa všetci tešia a dlho očakávajú hudbu obradov, ktorá je vždy iná, až mystická. Na našich obradoch je spievanie ľudových piesní skôr vzácnosťou než normou, hoc poznáme veľa piesní. Hudbu- melódiu i rytmy- tvoríme vždy podľa naladenia, podľa okolností, podľa priebehu chvíle…Ťažko sa tak dá predvídať zapamätať naučiť. Je stále čarom daného okamžiku. Jednoduchá bezdierová píšťala je pre obrady priam stvorená. Hrá sa na nej jednou rukou a tak môžete hrať druhou na bubon, či ladne alebo divoko tancovať. Píšťala opakujúca rytmické vlnenie, neustále sa opakujúce v sprievode bubnov tvorí akúsi formu zaklínania, tvorenia rytmickej, čarovnej obradovej skutočnosti. Všetci na obradoch tak majú možnosť sa ľahko zapojiť do jej melódie a nechať sa niesť vlnou obradu. Ľudia sa sami môžu rozhodnúť, či budú pasívne počuvať, tancovať alebo divoko skákať cez oheň. Niekedy sa stáva, že niekto začne iba tak popiskovať, až nájde vhodné tóny, rytmus, melódiu, ktoré sa druhým zapáčia natoľko, že neodolajú a sami sa pridajú s vlastným nástrojom. Obradná hudba nie je strojená, organizovaná, ladená, ozvučená ani inak riadená. V lese tak každý počuje to, čo cíti, a tak aj hrá. Niekedy sa stane, že hráči, ktorí nepoznajú noty, „oficiálne“ nemajúci hudobný sluch, naraz hrajú čistým až profesionálnym spôsobom. Po obrade však márne skúšajú nájsť stratenú melódiu a zahrať ju znovu v snahe sa ju naučiť. Také čarovné melódie sa strácajú ako dym vyhasínajúceho ohňa a ostávajú skôr uložené vnútri každej duše, ktorá ju počula. Je to vždy iná čarovná verzia pískania i bubnovanie neopakovateľných rytmov a zvukov. Stáva sa aj, že pripravovaný obrad nacvičí jednoduchú sprievodnú melódiu, ale na obrade v tme, dyme, žiari plameňov vyzerá potom úplne inak. Prekvapení sú nielen tanečníci ale aj samotní hráči, ako dobre im to hralo.
Najstaršia hudba obradov sa prirodzene zaobišla bez slov, textov a stačil často silný nápev nahrádzajúci hudobný nástroj. Do monotónnych rytmov bubnov tak baby u nás, na čele s Weleslawou, začnú napríklad opakovane vpletať útržky textu z trávnic…len päť či šesť slov…a vznikne tá presná nálada, pocit, ktorý zapadá do obradovej súvislosti. (Chvíľami to pripomína rapovanie, ktoré , mimochodom , vzniklo tiež podobne. )
TAnec duše
To isté sa týka tiež tancov, skokov, pohybu pri ohni. Naraz sa oddelí skupina mužov a vytvorí vnútorný kruh. Vyplynulo to z obradu, čo priniesol také pohyby…a baby, chvíľu bubnujúc, a sledujúc chlapov, čo obchádzajú oheň, prejdú do opačného smeru a vytvoria spontánne vonkajší kruh, s bubnami nad hlavami kráčajú v protipohybe k mužom….päť, dvadsať, štyridsať…nikto nepočíta, ako dlho chodia , každý kruh v svojom vytržení, píšťaly proti – a s bubnami, zavýjanie so spevmi, stupňuje sa to, každý sa krúti vo svojom víre a zároveň vníma celok aj protipohyby…až sa to stišuje a baby si čupnú s bubnami a muži pomaly zastavujú. Tak aj na poslednom detsko – dospeláckom tábore Svetlanka pri veľkom ohni, cez ktorý strieľali dospeláci v tme, medzi nimi aj jej mama Horislava, nedokázala bez pohybu počúvať neustále sa opakujúcu, takmer „mantrovačku“, čo pri nej vznikala Duchoslavou píšťalou a Weleslawiným bubnom. Začala si tancovať, tým najčarovnejším spôsobom, sama pre seba, pre tú chvíľu, dívajúc sa do ohňa, nevnímajúc nič, iba píšťalu a rytmus, a tvorila magickký obardový tanec, divoký a ladný zároveň, až ju postupne nenápadne a očarene sledovali všetky oči, aby ju nevyrušili v jej tvorbe duše…Bolo to dokonalé naladenie sa na živý obrad, a vyjadrenie radosti z chvíle, prerozprávanie svojho pocitu telom a pohybom. Ani sme nefotili, neodvažujúc sa prerušiť to zázračné vlákno tvorby, a napokon, mali sme plné ruky bubna a píšťaly…
Videl to oheň, videla to zem, videl to vietor, videla to voda…
Text a snímka:Karpatské slnko, Duchoslav a Weleslawa, www.karpatskypecuch.org