…
Od Juraja sa to všetko neuveriteľne zrýchlilo. Najprv vidíme v prírode, ako sa kvety, dovtedy pričupené nesmelo v nízkej tráve, naplno otvárajú. Potom už nestíhame sledovať – Jarovít, ktorý zapálil oheň a vniesol ho do našich dní, smelo cvála na svojom rýchlom koni, roznášajúc ho po krajine. Musíme konať rýchlo, aby nás nestihol spáliť.
Každé ranné vstávanie u nás v lete, na kopanici pod lesom, sa ponáša na tie ostatné. Nečakať, až sa Slnko – Janko – Vajanko rozvášni a rozpáli – je dôležité zažiť ho v jeho nástupe. A tak Weleslawa vchádza cez bránku do našej divokej, zarastenej záhrady, plnej vysokých, ešte mokrých, bylín, paliny, lastovičníka , lákajúceho včely, malinčia, šľachtenej žihľavy a divého chrenu, jahôd s listami ako dlaň, skrorocelu tiež takého, trávy takmer po kolená, s rozrasteným mocným rakytníkom i „rakytníčkou“ , čakajúcou na opelenie a oplodnenie, voňajúcimi bazovými kvetmi… postaviť sa tvárou k slnku, v jeho ešte priateľskej, mäkkej a nežnej podobe. Práve vyšlo.
Buď pozdravené!
Nielen my čakáme naň. Aj ono čaká na nás.. Stojím presne na tom mieste, ako včera, predvčerom , predpredvčerom… pre rokom, dvomi, tromi. A slnko, ktoré sa ukazuje nad borovicami a smrekmi na východe, na okamih vyšle silný lúč. Zažiari o stupeň výraznejšie, než dovtedy, až to oslepí.
Je to jasný pozdrav, potvrdenie kontaktu, správa, že o sebe vieme a v ten deň sa vidíme prvý raz. Buď pozdravené, aj ty! Naši predkovia slniečko vnímali ako živú bytosť, práve tak aj mesiac a hviezdy. Dnes, po rokoch žitia nadivoko a v prírode, už vieme, že staré piesne a rozprávky neklamú. Slnko je v nich ako človek, i keď prebýva v paláci na nebesiach, má svoju prácu súvisiacu s chodom sveta. Alebo sa mu prihovárajú piesne , takmer ako k priateľovi :hej slniečko horúce, nepáľ že ma nepáľ… (asi to aj pomáhalo, keď sa pieseň pri hrabaní sena počas poludnia spievala a dodnes uchovala…) Oslovenie Janko pre náš zdroj života bolo známe.
Nikdy nie si osamotený
A naši predkovia, Slovania aj Indoeurópania , a možno aj všetky bytosti sveta, žijúce v tesnom spojení s celým vesmírom, Všehomírom, vedeli : nikdy nie si osamotený. Kým vidíš Slnko, Mesiac a hviezdy nad hlavou, nie si stratený v tomto svete. Sú tu s tebou stále. Od kolísky až po hrob, a pravdepodobne aj potom, na veky vekov…
So srdcom otvoreným, hlavou prázdnou a dušou plnou vďaky a súzvuku, rozhadzujem do vetra a priezračného ranného vzduchu na štyri strany – východ, juh, západ a sever znká obilia… hojnosť, láska , zdravie. Nech sú požehnané a šťastné všetky bytosti. Vzdušní duchovia ich uchopia a nakŕmia sa nimi. Spojenie a rovnováha sú nadviazané a ukotvené, a človek stojaci v strede medzi štyrmi silami sveta, tiež. Toto je odveká rutina: nielen pod lesom žijúci Slovan – Rus, Poliak, Srb , ale aj svámího, čo u nás trávil svojho času leto, matka, v indickom štáte Gudžaráth, než si ráno upiekla svoje čapátí, aj vedomý, slobodu ctiaci Indián ktoréhokoľvek kmeňa, ráno pri východe Slnka vzdávali vďaku a vyjadrovali vnímanie celku sypaním zrna či maku na štyri strany sveta. So slovami chvály a s pozdravom.
Prastaré vzorce v nás zostávajú a driemu… Lebo ich prináša dýchanie a pozorné vnímanie…A tak sa u vedomých bytostí zobúdzajú. A jedného dňa sa prebudia naplno.
Bylinkáreň roka
Duchoslav je už v tom čase dlho na lúke. Kosa sviští v bledom ráne, pretína ticho. Orosená tráva dáva nádej, že deň bude pekný , nie až tak horúci… no omyl… a tak treba skosiť, čo sa dá, kým sa mokrota stihne vypariť. Najväčšia bylinkáreň roka sa práve rozbehla. Sú to čisté „bylinkové kúpele “ kostihoj, skorocel, zádušník, černohlávok, myší chvost, kozia noha… všetko vonia, zdraví a zároveň skladá do kôpok. V jednom okamihu. Na lúke prebiehajú slávnosť a obrad naraz , zažívané iba jeden mesiac v roku. V čase vrcholiaceho ohňa, leta – dni pred letným slnovratom. Rastliny narastajú do výšky vďaka vysokému slnku dosahujú svoje maximum. Slnečná sila uložená v pokosenej tráve dodá v zimných mesiacoch silu zvieratám i ľuďom v podobe bylinných čajov. Seno uložené v tento čas je najcennejšie, obsahuje zrelé semená a tak je zdrojom bielkovín na dlhú zimu. Kosenie večer začína západom slnka niekedy aj do pol jedenástej večer, keď padne rosa a tráva sa ľahko kosí. V letné dni tak s Moreninou kosou tancuje človek, ukladajúci seno pre život v druhej polovici roka. Tradičnkosenie je len v chlade a vlhku na pravé poludnie sa seno obracia a hrabe. Motorové kosačký idú opačným smerom a kosia len suchú trávu bez života a motorkosci trpia na priamom slnku. Kosou sa kosí dvakrát do roka a seno na zimu je uložené. Kosačka musí raz týždenne. Každý má svoj obrad. Svoj rytmus, čas a dôvody… Strieda sa tak kolobeh života a smrti v prirodzenom rytme, od nepamäti až podnes. Napriek modernej dobe strojov a technológii stále prežívajú povodne postupy, úcta a tradície,pokiaľ bude slnko nad hlavou.
Kráľ na nebi i zemi
V čase písania týchto riadkov všetci statočne znášame prejavy vrcholiaceho ohňa v prírode. Aj v nás. Slnko je v tomto období v plnom rozmachu, ako odtrhnuté z reťaze: akoby si nahrádzalo obdobie, kedy jeho pôsobenie na našu planétu kryli mraky. Nestačí mu svietiť príjemne , láskavo – páli ako ďas, vysušuje, lístky rastlín hnednú a skrúcajú sa, čo je slabšie, umiera. Naše vlasy po dvoch týždňoch oteplenia vyzerajú, ako obvykle na konci leta – vybielené a suché. A po chvíli pobytu v záhrade alebo na dvore sme omámení a vláčime sa ako muchy. Sliepky ráno radostne vybehnú z kurníkov, no o hodinu – dve už sedia zalezené v najtmavších kútoch nášho gazdovsta. O čuvačkách ani nehovoriac. Isto preklínajú svoje tatranské kožuchy, ktoré akosi nestihli zhodiť… a tak ich nepočuť celý deň, spia , natiahnuté v chládku.
Oheň podnecuje aj neustála prítomnosť našej „obľúbenej “ planéty Mars v blízkosti Slnka. Nezachádza ani po jeho západe . A ľuďom sa z neho „prepaľujú káble“ešte viac, ako je v tejto dobe obvyklé.
To všetko vyvrcholí na letný slnovrat. Pokloníme sa naposledy ohňu, splynieme s ním, oslávime ho. Tak, ako tisícročia naši predkovia, rok čo rok, v lese, na lúke, pod oblohou, v spoejní s vodou …v noci čarovnej – slávnostnej. Aby mohlo prísť pomalé stíšenie, ktoré prináša nastupujúce obdbie zemskej sily.
V ten najdlhší deň a kratučkú noc Slnko bude hlavným hrdinom, kráľom na zemi a na nebi.
Text a foto: Duchoslav a Weleslawa,www.karpatskypecuch.org