OŽIVENÉ OBRADY
MLÁĎATÁ V OHROZENí

Odveké spojenie (ľudských) mláďat a dospelých sa prehuplo v posledných rokoch do veľmi čudnej roviny. Spojenie značí vzťah. Rešpekt pred silou, skúsenosťou, vedomosťami, prirodzená pokora – taký býval od dávnych vekov skoro dodnes ten medzi ľuďmi dospelými a tými, čo ešte nedorástli zatiaľ do veku zrelosti. No dnes je všetko inak. A tento posun ohrozuje duše mláďat.

Ide o jav, ktorý naberá na sile. Deti sú postavené na piedestál a pomaly zarovno božstvám. Zavládlo falošné rovnostárstvo, stojace na hlinených nohách. Kvázidemokracia, ktorá konkrétne vo vzťahu rodič – dieťa, učiteľ – žiak, dospelý – nedospelý nemá čo hľadať. Je to uhýbanie pred zodpovednosťou, keď zaťažíme dušu aj mozog neistého nedospelého jedinca nutnosťou (ktorú mylne chápeme ako ponúknutú možnosť) rozhodovať (de facto za nás) o menších aj závažnejších veciach. Nestíhame sa potom čudovať, keď sa deti či mladí, právne ešte nezodpovedajúci sa ľudia, miešajú do záležitostí, do ktorých ich nič nie je, a vznikajú konflikty. Sami dospelí im dali do ruky zbraň a náramne sa potom divia, keď ich „detičky“ nerešpektujú a snažia sa priam „prevziať velenie“. Deti a neskôr dospievajúci sú vždy verným odrazom hodnotového rebríčka a panujúcich mravov v spoločnosti, preberajú a „vylepšujú“ všetky jej hriechy a hriešky. Napr. v týchto časoch ohováranie, sklon tliachať o peniazoch, o cenách tovaru, o hlúpostiach, neúprimnosť, nakupovacie mánie, individualizmus až sebectvo, nevnímanie celku a svojho miesta v ňom… Zle sa na to díva zvonka. A „znútra“ to je už asi čistá katastrofa… O to viac, že tí, čo sú v nej, si pokrivenosť optiky už mnohokrát ani neuvedomujú.
VEĽA POVINNOSTÍ, MÁLO PRÁV
Tradičné spoločnosti, ktoré tvorili aj naši predkovia, ctili a pod hrozbou prísnych sankcií dodržiavali hierarchiu. Ona bola tým prvkom, ktorý držal hodnoty a spôsob života nažive a umožnil prežitie a rozvoj skupín aj národov. Dodnes to tak je v končinách, kam ešte nestihla doraziť tzv. civilizácia naplno, a každé narušenie pravidiel láme a leptá zažitý spôsob život a bytostne zasahuje do jeho podstaty. To, čo sa z nášho pohľadu „otvorenej“ (ozaj, voči čomu a komu?) a demokratickej západnej spoločnosti javí ako skostnatenosť, uzavretosť a „zaprdenosť“, je v skutočnosti obranný mechanizmus sebazáchovy. Patrí k nemu aj dôrazné rešpektovanie hranice medzi dospelými a deťmi. Deti mali (aj majú) v starých spoločnostiach oveľa tvrdší, ale i zmysluplnejší život než naše dnes. Veľa povinností, no (na prvý pohľad) žiadne práva. Tie za ne vybavovali rodičia: právo najesť sa, právo žiť v rodine či rodine podobnom zoskupení, ochrana pred nebezpečenstvo, zabezpečenie tepla a vody. Právo naučiť sa všetko, čo ako členovia spoločenského zoskupenia pre život potrebovali. Dievčatá zvlášť, chlapci zvlášť. (Aj tu bola podporená a využitá prirodzená zjavná odlišnosť.)
Dieťa patrilo pod ochranu celého kmeňa, celého rodu. Právo vychovávať ho mali všetci, dieťa totiž nebolo majetkom a výkladnou skriňou svojich rodičov ako dnes, ale božím darom, potvrdením opodstatnenia jestvovania rodu, za výchovu ktorého niesla zodpovednosť celá skupina či spoločnosť. Dieťa tak zažívalo pocit bezpečia, lebo v podtexte tohto prístupu bola čitateľná istota, že keby sa aj rodičom niečo zlé prihodilo, je tu zástup ďalších dospelých, ktorí zvládnu jeho prežitie aj výchovu. Zároveň bolo pod silnou sociálnou kontrolou, takže fixovanie pravidiel a zákazov išlo ako po masle. Dieťa malo napr. zakázané zúčastňovať sa na niektorých obradoch a každé prekročenie zákazu sa trestalo veľmi prísne. Sú zmienky o tom, že možno až nezvratne… No malo to svoje opodstatnenie, pretože práve na týchto obradoch sa pracovalo so silami a princípmi, nezlučiteľnými s krehkým a nedospelým telom i dušou. Zákazy mali vždy presné opodstatnenie a boli mienené (až smrteľne) vážne.
VÁŽNOSŤ ŽIVOTA A HRANICE
Je to extrém, no práve tento pocit dnes deťom, aj tým starším, veľmi chýba. Deti sú nastavené na vážnosť života a milujú hranice. Táto pravda určite spôsobí šok rodičom a vôbec dospelým, ktorí sú zástancami výchovy k bezbrehej voľnosti. Lebo dieťa pri nárokoch naňho kladených cíti, že ho nepodceňujete, naopak, veríte mu, že to dokáže – a vtedy urobí čokoľvek, aby nesklamalo. Deti kedysi mali na starosti menších súrodencov, malé zvieratá, jednoduché varenie. Chlapci sa zúčastňovali na prípravách k boju, obrane, lovu. Dievčatá s mamami a tetami plátali, udržiavali oheň, boli pri varení, chodili na byliny. U nás na letných školách sa všetky deti prirodzene začlenia práve do takéhoto kmeňového spôsobu života s hierarchiou, prácami, obradmi, často prechodovými (prijatie mena, postrižiny, obrad odluky), naoko náročnými večernými prechodmi krajinou, spaním v nočnom lese bez stanu, no s istotou ohňa a kmeňa, ktorý ťa obklopuje, a tak si v bezpečí…
Láskavé srdce a tvrdé pravidlá s množstvom skúšok a zmysluplnej práce, vedúcej k výsledkom prospešným pre väčší celok, to je kľúč k spokojnosti a duchovnému rastu detí. Nechcú byť odložené v herňách, chcú sa zúčastňovať na tvorbe, práci. Nestačia im animátori, chcú zažiť život. Bok po boku s múdrymi dospelými. Tak to bolo vždy a bolo to na prospech všetkým.
Text:Duchoslav a Weleslawa, Karpatské slnko, www.karpatskypecuch.org