Jednoduché kosenie s drevenou kosou, za rána, k večeru má svoje obrovské čaro. Je to jeden z najsilnejších obradov našich predkov, ale i nás, ktorí sme kosu a trávový tanec s ňou znovuobjavili.
A málokto dnes vie, že kosa a luk sú magickí súrodenci (R.Irša). Podľa neho najstaršie božstvá Slovanov zahŕňali aj dvojicu Lug a Lana, pričom symbolmi tejto Luginy – Lany- Luny bol luk, kosa a laň. (Paralela antická Diana, bohyňa lovu, s laňou , lukom a kosákom – symbolom Mesiaca. Vidno, ide o silnú ženskú bohyňu.)
Preto pre nás lukosrtelcov blízky vzťah s kosou značí ešte niečo naviac, než len bežný poľnohospodársky úkon. (Z ktorého majú najväčší úžitok naše kozičky.)
Ľudia odpradávna kosia trávu, obilie. Spoločná práca ide ľahko od ruky. Kedysi sa na kosenie schádzala celá rodina. Ráno a večer sa kosilo, na obed, keď bolo slnko najvyššie, sa hrabalo, seno obracalo.
A v noci sa spievalo, hralo, tancovalo a jedlo. Jedlo bolo tiež špeciálne, nosili ho deti alebo gazdiné, a bolo prichystané v presne určenú hodinu.
Kosenie, to bývala nádherná spoločenská udalosť. Bola to práca spojená s oslavou , a tak sa dalo na ňu tešiť. Skoky cez oheň, dobré jedlo, hudba, spevy…aj tak prebiehali letné obrady kosenia na lúkach v celej krajine.
Pri spoločnom kosení zažijete čarovné chvíle. Keď sa na lúku postavia viacerí kosci, ženy nevynímajúc, chytia podvedome spoločný rytmus, naladia sa na spoločné dýchanie a po chvíli sa pohybom , opisujúcim pravidelne polkruh, s rezkým švihom, dostávate všetci do stavu zľahka tancujúc svoj trávový tanec, blízkemu toho, ako keď derviši tancujú tanec vyvanutia.
Na lúke sa okolo koscov vytvorí magický opar a zo sústredenia ich vytrhne máločo. Vychádzajúce alebo zapadajúce slnko, nepopísateľné vône kvetov aspoň tridsiatich druhov, farby, zvuky vtákov v sade – to sú chvíle, za ktoré by ste u psychoterapeuta zaplatili ťažké peniaze.
A osamelé kosenie, to už je čistý obrad a nazretie do svojej duše. Je to akoby ste plávali v čistej vode, nádych, ponorenie, výdych pod vodu. Vynorím sa, oplatí sa mi to ešte? Nerozplyniem sa v tej vode radšej? Obrovské pokušenie, po takých 200 metroch.
A s kosením sa dostnenete do podobného stavu.
Po nejakej chvíli, keď sa ponoríte do kontaktu s kosou a sústredene sledujete len nepokosenú trávu, vás môže prekvapiť pohľad späť. Ocitnete sa na inom mieste , stratený v lúke , hľadiaci naspäť na ležiacu trávu.
Kosačky nesú smrť
Dnes keď sa pozeráme na mužov s motorovou kosačkou, vidíme, že máloktorý vyzerá oslavne – a susedia sa z toho hluku isto netešia(ani my). Pri tom kosec s krovinorezom robí ten istý pohyb ako s kosou drevenou, okrem toho si ničí sluch, plúca a ešte ho to aj stojí nejaký ten benzín. Namiesto bylín smrdí odpad z kosačky .
No a po skončení kosenia ste radi, že to nehučí a často sa z okolia ozvú výkriky :“Konečne, to je ticho“.
Je to aj nedôstojné mladých ľudí, pokiaľ majú silu a zdravie, utiekať sa k strojom.
Občas vídame aj starých veteránov nad 70 rokov ktorá nielenže kosia ako draci, ale sa tak ešte aj hýbu.
Samozrejme , s kosačkou je to na dlhšiu traťrýchlejšieie. Nepotrebuje zastavovať. No celý život sa ponáhľame a nenájdeme si čas na ručnú prácu. Nedoprajeme ho sebe – tak prečo tráve? Celý život nás Matka zem nosí, dovolí nám po sebe kráčať, živí nás, napája… Preto sa jej ľudia chceli odvďačiť a prvé a posledné zákosy s kosou boli obradné, obetné. Tráve sa kosci prihovárali deň pred kosením, oznámili jej, že na druhé ráno prídu s kosami, a ona potom mala čas sa pripraviť a sama ľahko padala do riadkov. Veď znovu vyrastie , až príde jej čas. Doprajme jej aj my úctu, ktorú si zaslúži, bez strojovej barličky. Bez popravy, ktorá prebehne rýchlo, bez modlenia a obradu.
Trávové a kvetné bytosti hynú. Lebo nestihnú odísť, premiestniť sa inde.
Aké priznačné pre túto odcudzenú dobu.
Už je tráva pokosená už ju treba hrabať…
Naša suseda toto leto pri pálení sena povedala:“Keď už sa to všecko pálit, mosí, koniec sa blíži. Až budeš trávu páliť ako ja , Duchoslav, smrť je blízo, bo už nevládzeš chovať. Kosiť a hrabať zvládneš ale keď je to na nyšt je to zle. .“ A Maok, náš suseded a spolukosec, priniesol z Horehronia, koseckej Mekky, kliatbu: “Bodaj ti dvor zarástol.“ V preklade značí asi toľko, že ti želajú smrť, lebo už ani si dvor nevládzeš skosiť.
Pred pár rokmi sme aj my kosili iba tak, aby sme mali pokosené, aby ovocie pod stromami nehnilo, aby sme mali kadiaľ chodiť.
Teraz kosíme pre naše kozy. Ktoré si ručné kosenie a hrabanie tiež veľmi pochvaľujú. Samozrejme, ako správne kozy dajú v lete prednosť jedeniu čerstvého sena pred čerstvou trávou – a v zime budú zháňať trávu zelenú.
Jedia zo zásady iba trávu z ručného kosenia, brečku rozsekanú bez štiav zo strojov nechcú a vyhadzujú ju von.
Klady ručného kosenia sú:
– neškodíte životnému prostrediu ani susedom nevytvárate neurózu na vikend
– nevdychujete fosílne palivá a neničíte si sluch.
– učíte sa lepšie dýchať a cítiť čistý vzduch – pohnú sa aj vaše črevá
– kosa je ekonomicky lacný nástroj a slúži roky
– z roka na rok ste lepší kosec
– skosíte len toľko koľko naozaj vládzete, neprepínate sily
– skupinové kosenie má najväčšie čaro
– pokosená tráva leží pekne v riadkoch
– preukazujete úctu Matke zemi obetou vlastnej práce
– posilňujete spojenie Kruhu – so Zemou, ľuďmi, kolobehom prác a zvykov.
Kosenie ako terapiu a zároveň obrad úcty k prírode objavil pre svet – konkrétne Kanadu a Ameriku – zasa len Slovák, Peter Vido. Tak paralelne s hnutím u nás, ktoré pred desiatkami rokov začalo na Horehroní a neskôr aj na Myjave , a pokračuje ďalej, aj tlstí Američania zisťujú, o čom je život.
Jeden z Pecúchov kosí už takmer dvadsať rokov a prvé k jeho nohám padli práve bielokarpatské trávy. Aby mohli rozkvitnúť znova orchidey.
Duchoslav a Weleslawa,