Obrady liečivé
Najsilnejším citom vo vesmíre je strach. Láska hory prenáša, no strach zničí celé civilizácie. Strach je emócia, ktorá sa snaží riadiť celý náš život – chce nás predsa udržať v bezpečí, nažive, pekných, dobrých, aj keby sme mali pritom klamať, až sa hory zelenajú.
Odbúrať strach sa nedá, a kto to vidí inak, nemá, myslím, zmysel pre realitu. Je potrebné zbaviť sa iba zbytočného strachu. Toho, ktorý nás brzdí, nedovoľuje nám konať v súlade s najvyšším zákonom – tým, ktorý riadi naše smerovanie a poslanie v tomto – a inom – živote… Rozvinúť samého seba. Dať možnosť zaznieť melódii svojej duše naplno.
MÁME TO RADI
Vedome sme ľahkomyseľní. Vedome a radi spávame vonku bez stanu, bez plachty, vedome nevnímame počasie a predpovede. Vedome sa pohybujeme na hranici toho, čo bežný, dnešný, od hlavy po päty strachom prešpikovaný človek, považuje za riskantné, nezaistené, tvrdé a „neandertálske“.
Máme to radi. Máme pocit, že žijeme, a nie iba opisujeme, i keď vlastnými slovami, ako vyzerá život. Hovorili sme už o tom niekoľkokrát, a doba týmto debatám praje: detičky aj dospelí sú umelo udržiavaní v strachu a v pocitoch, že odvšadiaľ im hrozí niečo škaredé a zlé. Kliešť, ktorý sa zahryzne, a privodí smrteľnú chorobu (nie že by nie), strmý svah, z ktorého môže dieťa zletieť dolu a niečo si zlomiť, možno aj krk (nie že by nie), dážď a búrka, ktoré môžu privodiť čokoľvek od prechladnutia až po usmaženie sa po zásahu bleskom. „Stredovek neskončil, stredovek trvá…“
A BUDEŠ SMRDIEŤ OD DYMU!
„Pomoc, požiar!“, vykríkla Terezka na obrade v lese, keď sa jasným plameňom v tme rozhorel veľký oheň, a mala slzy na krajíčku. Sedemročná Terezka ešte nevidela nikdy horieť skutočný oheň, jej rodičia jej ho neukázali. Na grilovačkách vidí iný ohník, malý a bezpečný. Toto bol živel. A Terezka to hneď rozlíšila. Na druhom stretnutí už cezeň veselo skákala, spolu s ostatnými deťmi. Poznáme však aj smutnejší prípad. Na obrade vynesenia Moreny bránila mamička synovi, túžobne zízajúcemu na kamarátov, čo preskakovali vatru a dobre sa zabávali, aby sa k nim pridal. „Budeš smrdieť od dymu“, povedala nechápajúcemu dieťaťu. Tupé ihly, pribalené k šicím potrebám na tábor, aby sa synáčik náhodou nepichol (a naveky ako Šipková Ruženka nezaspal) patria do Zlatého fondu strachových rekvizít v našom archíve…
Dobre, povieme si, že mama je mama, no tie škody napáchané na duši potomkov! Našťastie, práve tieto mamy niekedy s krvácajúcim srdcom, vedené možno intuíciou (?) alebo svojím vyšším ja, prihlasujú svoje deti k nám na letné školy. A znova o rok, a znova o rok. Nesimulujeme im hraničné situácie, ony tu naozaj sú. Denne. Od rána do večera. Deti tu žijú skutočný život, kde strach nemá miesto, lebo sú oveľa dôležitejšíe veci, než báť sa. Skúšky odvahy v lese, v poslednú noc, nespočívajú v tom, aby sme dieťa nastrašili a prepadali, ako to možno nepremyslene robia v niektorých „zážitkových“ táboroch. My dosahujeme, že sa deti prestávajú báť. Prekonávajú svoj strach, a stačí iba raz prejsť ten zátaras – už je padnutý naveky. Nechceme, aby sa v lese potme báli, chceme, aby lesu dôverovali, a sebe v ňom tiež. Rodičia neveria pár dní po návrate od Pecúchov vlastným očiam, kto sa im to vrátil domov. Sebavedomá, zdvorilá, pracovitá bytosť. Akoby vyrástla o niekoľko rokov za tých niekoľko dní.
U detí toto ide najrýchlejšie. Chcú byť smelé, chcú byť veľké, chcú všetko zvládnuť. Až sa trasú, aby odskúšali svoje sily, aby sa nám vyrovnali. Stačí im dať dôveru.
NEPRETRŽITÝ oBRAD ODVAHY
Iné je to s dospelými. Máme skúsenosť za pätnásť rokov, z toho niekoľko z našej Školy nového života, že dospelí k nám chodia ako ku zdroju. Vedome. Prídu, aby nasali vzduch, prijali návod, naučili sa nebáť. Oľa z Košíc, roky spávajúca pri svetle, dnes už spáva v hlbokej tme a vedome pracuje na svojom ďalšom pohybe vpred. Marcela sa odsťahovala z luxusného bytíku do chalúpky, kde kúri drevom, žije veľa vonku a celkovo sa uvoľnila, dávajúc tak príklad svojej dcére na prahu puberty. Absolventi našej školy sa sťahujú z miest, niektorí aj do našej blízkosti, zjednodušujú svoje životy, sledujúc náš minimalistický vzor. Prestali sa triasť o budúcnosť, dôverujú si. No najprv si odžili niekoľko rokov v našej blízkosti. Teoreticky (škola), ale aj prakticky (škola, ale aj pobyty u nás, s celou zodpovednosťou za chod gazdovstva a o seba :dnes už je pre bežného človeka brutálny adrenalín aj fakt, že si vodu nosiš z lesnej studničky, kúriš iba drevom, svietiš sviečkou a pod nohami nemáš asfalt a ani nič, čo by ho pripomínalo.) Dôležitá poznámka: ľuďom vyráža dych, že toto nie je náš víkendový alebo dovolenkový úlet, ale že žijeme takto normálne. Toto je pre nich najsilnejší argument. A niekoľkodňový pobyt u nás značí pre nich nepretržitý obrad odvahy, sily a výdrže. Tu sa preskúšavajú, na čo v skutočnosti majú a čo skutočne chcú. Tak ako my,aj oni hľadajú a chcú nájsť nie dávno pretrhnutú niť skutočného života našich predkov, bez ktorých by sme tu neboli ani my. Je to vek, kde boli skôr naše holé ruky a nohy, než topánký a rukavice, kde sa dá prejsť lesom bez cesty a osvetlenia, kde sa dá vidieť modré nebo nad hlavou a vietor veje vo vlasoch…Také jednoduché a také večné.Karpatskí Pecúchovia
