Dáša sa cítila pri svojej práci ako etnologička na konci 19. storočia
KÝM SÚ OBRADY, JE ČLOVEK ŽIVÝ alebo PO PECUCHOCH UZ NIC NIE JE TAKE AKO PRDTYM
1.viem preco si zvolila tuto temu…aka bola tvoja zrusena – povodna?
Pôvodná téma bola „Spoločenský život v Piešťanoch v období socializmu“. Prvý krát som si povedala, že skúsim spraviť niečo ľahšou cestou, ale život si to aj tak spravil po svojom, a naozaj náhodou som ocitla na vašej prednáške. A vtedy bolo rozhodnuté.
2. bola to vlastne prva diplomovka na tuto temu , teraz v tvojich slapajach kraca dalibor stryhal z blavy…mapuje vsetky skupiny nielen nas a na pozadi nas ostatne…takze predsalen scasti iny postoj. s akou odozvou si sa stretla na skole?
Myslím, že Katedra etnológie v Nitre je veľmi otvorená škola všetkým novým myšlienkam. Stretla som sa s pozitívnym prijatím témy vedúcou katedry, Zuzanou Beňuškovou. Ale pravda bola, že nakoľko sa tejto téme nikto zatiaľ odborne nevenoval, mala som pri písaní práce „voľnú ruku“, čo bolo na jednej strane skvelé a na druhej o to ťažšie. Dlhšie som stála na mieste, kým so si našla nejakú cestu, ktorou v tejto téme ísť. Bolo veľa zaujímavého o čom písať – spôsob života, duchovná lukostreľba, obrady, súčasné novopohanské skupiny a spoločenstvo ľudí okolo nich… Nakoniec to bol taký mix všetkého s dôrazom na priebeh a význam obradov, spolu s predstavením skupín, ktoré v tom čase na Slovensku v novopohanstve pôsobili.
3. pre teba zaver z celej prace- osobny aj profesionalny, odborny?
Myslím, že k záveru ešte neprišlo Nedá sa uzavrieť niečo, čo je v podstate niečím novým, stále živým a vyvíjajúcim sa. Skôr by som hovorila o množstve otvorených myšlienok a podnetov.
Z odborného pohľadu je tu téma, v ktorej má etnológia, či religionistika naozaj výborný materiál na štúdium. Nehovorím, že štúdium krojov, alebo ľudových tancov je zbytočné, je poučné a zaujímavé, ale povedzme si úprimne, kde ešte naozaj žijú „svojim životom“? Oproti tomu tu máme jeden silný fenomén, v ktorom vidíme odraz súčasného „lomu myslenia a cítenia“ ľudí, odklon od zažitých predstáv náboženského života, od systému a hľadanie vlastných ciest vyznania a žitia v praxi. Cítila som sa ako taký etnológ z konca 19. storočia, ktorý mal ešte kam ísť skúmať tradičnú kultúru, lebo na dedine to „ešte žilo“.
Vďaka osobnej účasti na obrade som zažila vnútorný rozmer obradu, bližšie som pochopila zmysel prirodzenej túžby človeka k vykonávaniu obradu (akéhokoľkvek – oslava príchodu nového ročného obdobia, svadby, pohrebu) a jeho význam. A toto platí, či sa pozriem na obrad prírodných afrických kmeňov, alebo svadbu členov high-society v New Yorku. Potrebu obradu by som zaradila medzi prirodzené ľudské potreby, ako je jedlo, či spánok. Kým je obrad, človek je živý.
A osobný záver? Tým je tiež množstvo otázok, na ktoré hľadám vlastne odpoveď dodnes, najmä účasť na systéme, v kolobehu masy , na čo získavam čoraz väčšiu alergiu. Proste, po Pecúchoch už nič nie je také ako pred Pecúchmi…
4. mas pocit , kedze si stale scasti v obraze, ze slovanske obciny dnes na slovnesku vytvaraju homogennu masu , ktroia taha koby za jeden povraz, teda su svorne? ako alebo ze je to nejak strukturovane zoskupenie okolo nejakej soosbnosti vzdy a ze to stoji a pada na nej? do akej meiry si mala pocit upinanaia sa na gurua ci nie? …
– Musím úprimne priznať, že zážitok stretnutia s novopohanskými skupinami bol pre mňa osobne dosť silný už počas písania diplomovky, a po jej dokončení som cítila, že potrebujem získať na chvíľu odstup. Celé dianie v súčasnosti teda sledujem trošku z úzadia, takže je možné, že sa nejaké veci pohli už iným smerom. Ale nemyslím si, že slovanské občiny nevytvárajú homogénnu masu, čo vidíme už len na spôsobe robenia obradov. Kým jedni ich robia podľa svojho osobného cítenia, druhí postupujú skoro presne podľa návodov zachovaných v knihách, ktoré i tak nevychádzajú z poznatkov danej doby.
Každý si tu hľadá svoju cestu, čo je podľa mňa dobre, aspoň sa človek na obrade necíti ako na svätej omši, ktorá ide presne podľa návodu z Vatikánu, či už v Bratislave, alebo niekde v Dolnej-Hornej.
Občiny ťahajú za jeden povraz cítením podobných hodnôt, odklonom od kresťanstva, stretávaním sa na obradoch, podujatiach, ale momentálne neviem o nijakom spoločnom cieli, ktorý by mali, tak ako napr. v Poľsku uznanie novopohanstva za oficiálne náboženstvo.
Čo je však badateľné, je ich rozdelenie na dve skupiny, čo vidieť najmä pri obradoch. Jedna skupina prežíva skôr osobnú hodnotu obradu, vnímanie prírody a osobné precítenie a na obrade nie je nič prísne dané či zakázané (nič, čo by škodilo druhému).
Pri druhej skupine je viditeľný akýsi „prísny návod na obrad“, je tam vodca (guru, leader, niekde nazývaný aj starešina), predpísané oblečenie, postup, piesne, texty… Tu je vidieť skôr len akúsi „transformáciu“ kresťanských obradov na novopohanské – jeden vedie, ostatní kľakajú, spievajú, hovoria podľa predpisu. Neviem, či pri tom aj niečo osobné cítia. Pri tých voľných skupinách nemám pocit, že by to celé stálo a padalo na vodcovi, lebo sa pri nich zdržujú skôr ľudia, ktorí naozaj cítia potrebu obradu v sebe a spravia si ho aj sami, keď majú prirodzenú potrebu. Skôr pri tých druhých skupinách si myslím, že bez vodcu „by to nebolo ono“.
Som rada ze si nás zaradila do tej druhej skupiny…
Pýtala sa Weleslawa
snímky: archív KP