Imelo biele

Každý zo základnej školy pozná imelo. V prírodopise je opisované ako jedna zo základných rastlín „parazitujúcich“ , symbioticky žijúcich na stromoch.

Málokto však vie, aké tradície a mýty sa k nemu viažu. Rimania opisovali zber imela a jeho magické vlastnosti z čias obsadzovania keltských kolónii. Podobné tradície sa zachovali až po sever Európy, kde všetci, celé kmene, osady vyrážali na zber imela ako na cestu hľadania zárodku nového života, lebo verili v jeho magickú silu.

Pre jeho nedostupnosť sa vyberali najšikovnejší mládenci, ktorí
dokázali vyliezť úplne hore a božské imelo, ako dar bohov, zniesť na
zem, bez straty jeho božskej sily. V čase, kedy v prírode napohľad nie
je nič nové, imelo rastie na vrchole stromov, ďaleko od zeme, blízko k
Slnku, čerpajúc silu stromov, na ktorých rastie. Jeho liečivé účinky sú
obrovské.

V jarných mesiacoch jeho sila vrcholí a nárastom listov sa stiahne a opäť vynikne až v jesenné dni.
Ázia ho používa ako silný liek proti veternej vlhkosti. Je liekom na
tlak, používa sa pri výrobe mastí, liečiacich omrzliny. Je cenným
zdrojom horčíka, čim je jedným z mála liečiv, ktoré dokážu zahriať
onkologických pacientov. Výskum v oblasti využitia imela v liečbe
onkologických ochorení sa posúva do čoraz častejšej praxe. Liečivé látky
sú však termolabilné, takže sa používa hlavne vo forme studeného alebo
alkoholového macerátu. Inou možnosťou je prudké sušenie a následné pomletie na prášok, ktorý sa užíva v malých dávkach. Biele plody sú po odtrhnutí zo stromu jedlé a zlepšujú i prečisťujú zrak – veď aj vyzerajú ako očná buľva. Na našich vzdelávacích vychádzkach v zimných mesiacoch patrí medzi sladké občerstveni.
Cca 10-15 minút sú bobule mierne sladké a chutné – potom zhorknú a
začnú sa lepiť na tráviaci trakt. Imelová tinktúra pomáha zmierniť
menštruačné bolesti. Tvorí základ všetkých dobrých liečivých mastí,
zlepšujúcich pohyblivosť stuhnutých svalov a šliach.

Jednou z možností zberu je zostreľovanie imela čarovnými šípm

Aj my chodíme, tradične každý rok, na zber s lukmi a šípmi. Celá družina putuje, až nájde vhodný strom. Najprv ozdobíme spodné konáre stromu a potom skúšame imelo zostreliť, čo nie je ľahké, ale ani nemožné. Ostatní stoja a čakajú, pripravení konáriky chytať, aby sa nedotklo zeme. Potom vylezieme do koruny stromu do výšky borovic,teda aj 15-17 metrov. Znovu uviažeme obetiny a kúsky imela zhadzujeme alebo znášame dolu na zem. Literatúra ho uvádza ako jedovatú rastlinu, a tak v rámci spochybňovania vedy a dodržania tradície, sme ho ochutnali. Biele bobule sú sladké, lístky mierne horké. Prežili sme. Imelo zhruba 30 minút žije, akoby bolo stále na strome, a tak sa pasieme dosýta, aby sme zachytili a zužitkovali toto čaro. Napriek mrazom sa cítime zrazu veselšie a je nám teplo. Začína sa prejavovať jeho ohnivá sila, a aj tí
najzmrznutejší si dávajú dolu rukavice a červenejú im líca. Všetci prežili. Imelo držíme nad zemou ako poklad.

Rýchly oheň

Bežné zakladanie ohňa s kameňom a ocieľkou v zimných mesiacoch trvá dlhšie.Po zjedení imela však nastáva obrat. V hlbokom snehu založenie ohňa, vrátane zberu dreva spod snehu, trvá menej ako 6 minút. Všetkých zaplavuje eufória a obradné vyčistenie sa deje s bosými nohami na snehu. Magická sila rastliny posvätného imela nám štedro prepožičala svoju silu a zhruba hodinu a pol je nám príjemne teplo. Domov si nesieme skutočnú čarovnú bylinu.

Vešia sa nad vchodovédvere, nad stôl, nad bránu. Ako ochrana proti magickým útokom, zlým vlnám, či pohasínaniu svetla. Rovnako, ako naši predkovia, i my máme v úcte prírodné sily a žasneme nad jej veľkosťou. Ručne zbierané a zemou nedotknuteľné imelo je cenným magickým predmetom a samotný jeho zber je veľkým obradom. Ktorý si imelo vybralo v čase, kedy nič iné nerastie…môže tak vyniknúť, veď v lete si ho nik nevšimne, hoc je tam stále.