(z kniHy Weleslawa a Duchoslav:NeCh SlNko vYjde,1.casť, vyŠlo 2014)
Označenie je to jemné a akoby lichotivé. V prvej chvíli človeku ani nedôjde , že jeho základom je slovo striga – pretože vtedy by sa mali nazývať strigovské . Prípona -džie nás odkazuje skôr na osobnejší vzťah (oných stríg k týmto
dňom) alebo potom odvádza našu pozornosť na inú cestičku: strídža ako vtáča alebo niečo malé, krehké, vyvoláva pocit hravosti či súcitnej náklonnosti. To náš jazyk upravil takto
dobu, na ktorej naša „tradícia“ nenechala nitku suchú: strídžie
dni. Vôbec nás pri vyslovení označenia v prvej chvíli nenapadne, že
by išlo o názov dní, kde by divokými skokmi dubasili obávané ženy – neženy našej cirkevno – folklórnej minulosti: strigy, bosorky, ježibaby (jagy -baby – jagy). Či čarodejnice.
Hovoríme o duchovne najsilnejšom období roka – dní od Kataríny po Kračúna.
Astrologicky – podľa hviezdenj oblohy – sa zhoduje približne so znamením Strelca. Končí Škorpión, prichádza Kozorožec.
Je to v našich končinách najtmavší úsek roka. Najmenej svetla, najviac tmy. Najpriaznivejšie pozadie, kulisa na to, aby sa veci diali. Do popredia pred zostreným zrakom vystupujú naši mŕtvi, naše predstavy, ilúzie, obavy aj strachy. Minulé činy aj minulé
životy. Zostupujeme do podsvetia našich duší, kde nás víta pramatka
Mokoš ktorá pomaly, no neodvratne nadobúda všetky znaky svojej inej podoby, Moreny. Je to jej kráľovstvo a začne slabnúť až po zimnom slnovrate. Aby na jar , v deň rovnodennosti,
celkom priesvitnú a nevládnu Morenu vystriedala nová, živá
sila. Hviezdy a Ves-Mír určujú, čo sa tu na zemi bude diať.
Po tme príde svetlo
Každoročne sa z piety aj nostalgie všeobecne popisujú a pripomínajú jednotlivé dni, ktoré svietia ako silové medzníky, míľniky Moci, na ceste „stríg“ (a zvláštne, aj „strigôňov“) ku zimnému slnovratu :Katarína, Ondrej, Barbora,Mikuláš(Ded), Lucia, Tomáš.
Naša kultúra ich vníma ako dni zlé, nepriaznivé, kde nikdy nie je dosť ochrany a svetla zo sviec. (Predznamenávajú ho dušičky, pôvodne bujarý sviatok na počesť predkov , kde sa kládli ohne a konali hostiny pri hroboch.) Je zbytočné aj
zavádzajúce tieto „obrady“ úplne otrocky opakovať, lebo dnešného človeka iba mätú a skresľujú veci. Navyše sú v tej podobe, v akej sa akože zachovali, mŕtve a nefunkčné, ke%dže
mnoho robôt aj potrieb, ku ktorým sa viazali, dnes nechápeme – lebo zanikli.
Naša kultúra a povedomie vo všetkých oblastiach života sú zmenené duchom kresťanstva. Dnes, keď táto cudzia ideológia, sčasti splniac svoje poslanie, u nás končí, dvíha sa závoj klamu
a mamu, ktorým prikryla skutočnosť. A tá sa zobúdza a prehovára čoraz jasnejšie: strídžie dni, nech ich tak nazval ktokoľvek a folkloristicky priodel obranami proti mocným a
múdrym ženám, našim pramatkám, sú obdobím vnútornej očisty, pritakáním Moci predkov a očakávaním úžasnej
vesmírnej udalosti nadchádzajúceho obdobia, zimného slnovratu. Všetci sa tešia, že sa dni začnú predlžovať, pretože po najväčšej tme príde vždy svetlo . O tom hovorí toto obdobie.
Biele pero na temné kúty
Zo všetkých možných mikulášov, ondrejov a spol. sa zachoval ako živý (či ožívajúci) svetelený sviatok Lucie. My ho robíme každý rok, takmer vždy inde. Zložitým vysvetľovaním, pri ktorom rozmotávaš vreteno ilúzie,
aby si zachytil začiatky, o ktoré je niť prichytená, a s pomocou otvorených myslí tohto obdobia, sa dostávaš k podstate. Naraz sa ti otvorí a nie je na nej nič strašidelné, nič, čoho sa máš báť
(lebo o toto išlo a ide našim dušpastierom): Je to sviatok
pramatky Mokoše – Zeme – rodiny – podsvetia – Veľkého bieleho hada s dlhými rukami, bieleho démona zrodu a hojnosti a života. Iba svetlo očistí temné kúty, iba bielym husím perom a s neosobnou bielou maskou neľudskej bytosti – pomocnice ženy (a tu na Myjave aj muži!) presvetľujú obydlia, ometajú od pomyselných sadzí , nánosov všetky záhyby našich duší, so
sviečkou v ruke prinášajú teplo a jas.
Nie sú to bosorky, tak, ako pramatka Mokoš nebola kresťanská svätica.
So svojím kolovratom, na ktorom spriadala večné nite života, a ktorý ako svoj atribút prevzali priadky, ženské zoskupenia v období tmavej jesene, so svojimi veštbami, lebo iba ona vedela,
ako sa ktoré trápenia či radosti skončia, držiac dlhú bielu ruku
nad kľúčmi podsvetia i rodinného života. O tomto sú „luciovské“ dni a takto ich aj my prenášame do dnešných čias v konanom obrade, naposledy v senickej čajovni.
Na zlé čary dobrá moc,
príď nám , Mokoš, na pomoc…