Roky sa stretáme: bytosti, vnímajúce krajinu inak ako bežný človek. Cítime jej reč, milujeme staré miesta schované pod listami a kryté krovinami, hľadáme a nachádzame slávu zabudnutých a desaťročia, storočia nepovšimnutých hradísk, niekdajších sídlisk, ctíme pramene a studničky. Sme očarení skalnými galériami a príbehmi, ktoré sú zapísané na ich reliéfoch.
Spiaca krajina
Keďže žijeme v blízkosti Malých Karpát, našu pozornosť prirodzene priťahujú práve tieto hory. Zasahujú do Myjavy, zázračného miesta, prastarej Hadej rieky, kde o mágiu zakopávate na každom mieste. Nie že by inde nebola, no tu sa jej darilo aj darí viac než kdekoľvek inde: Myjava je schovaná, polozabudnutá, utajená, a tak tu toho drieme, objaveného, ale najmä neobjaveného, len čakajúceho na odtajnenie, oveľa viac než inde.
A práve preto, že táto nárazníková zóna dvoch krajín, Uhorska a Českého kráľovstva, prirodzene podporená Bielymi (Veľkými) Karpatami, bola odjakživa zámerne nedotknutá, málo obývaná, dokonca vymedzená ako konfínium, kde bolo zakázané čokoľvek predávať, budovať, kohokoľvek sprevádzať po polozarastených cestičkách, vyrubovať stromy, to všetko pod hrozbou prísnych trestov až odňatia života…. táto krajina kypí skrytou silou.
Tá sila sa občas mohutne prejaví tak, ako sa to udialo v pamätnom roku 1848. Myjava sa stala srdcom krajiny, tu bola vyhlásená prvýkrát od čias Veľkej Moravy samostatnosť Slovákov, tu sa udiali víťazné boje so zbraňou v ruke a medzi bojovníkmi bolo najviac Myjavčanov, ľudí z tohto kraja. Môžete chodiť po stopách týchto udalostí a ľudí, ktorých si Myjava pritiahla, celé dni. Krajina je nimi nasiaknutá. Táto naoko „spiaca krásavica“ klame zdaním. Jej ľúbeznosť a malebnosť iba zastiera jej skutočnú podstatu – že toto je silové miesto ako hrom. A blesk k tomu.
No má aj svoje omnoho staršie, pre nás lukostrelcov, srdcu obzvlášť blízke miesta. Strážne hrady, dnes ležiace ako nenápadné vyvýšeniny v prítmí lesov, ktorých tu bolo nerátane. Kopcovitý, zvlnený ráz krajiny s množstvom údolí a cestičiek, kľukatiacich sa v nich, si ich priam žiada.
Vyvažovanie síl
Posvätné vŕšky, s vyžarovaním a stopami uctievania, lebo naši predkovia ctili vrchy ako svojich otcov, cítili ich magnetizmus, s vďakou ho využívali na liečbu aj veštby a slávnosti, nachádzame, kadiaľ chodíme. Aj v tvare pyramídy, aj ako dvojičky, zrkadlové obrazy dvoch kopcov naproti sebe, spolu tvoriace jeden celok, ako je to pri „bráne“ do Brezovej.
A niekedy vtedy vidíme a bolestne preciťujeme ne-ľudský, krutý zásah do takéhoto miesta, kde slepý človek naprojektoval kameňolom. Napriek svojmu deštruktívnemu vyžarovaniu krásny. Lebo kamene, ktoré sa obnažili, sú nové, umelé skalné galérie… no aj tak vnímame nezahojené miesto krajiny, násilne otvorené. Prašník a jeho Hrádok nás takto naposledy omráčili.
A vtedy robíme iné obrady, ktoré tíšia jej bolesť, a posilňujeme ju osadením brvna s čarovnými znakmi, perami, stužkami, čistíme dymom aj hudbou a bubnami, myšlienkou aj spoločným kruhom a obetou pre tam žijúce tvory.
Je už dosť miest, ktoré sme takto „vylepšili“, očistili, posilnili, dali im nový život. Lebo novodobých zásahov je v krajine viac než dosť a stále ich pribúda, od lesníckych značiek a zásahov cez odpadky a plechové kýble, rôzne rozmiestnené po lesoch (jedna z najväčších záhad tejto oblasti) po motorkárske trate.
Treba vyvážiť, krajina to prijíma vďačne.
Posilňujeme a oslavujeme studničky a pramene a vyberáme si na to živlovo aj inak vhodné dni aj fázy mesiaca, hľadáme a objavujeme staré sídla. Je ich tu dosť, sme totiž na území niekdajšej Veľkej Moravy. Toto bývajú chvíle, kedy sa nám tají dych…
Z každého takého dňa sa vraciame občerstvení, posilnení, zadymení… Lebo miesta, ktoré si nájdeme a precítime, posilňujeme aj my – je to vzájomné. Krajina nás vníma a prijíma. Jej naladenie súznie s naladením našich duší – je to totiž naša krajina. Krajina našich predkov, ktorú dokázali ochrániť a nevydať ju cudzím. Tým, čo by ju nemilovali, len dobyli a obsadili. Lebo ona by s nimi nesúznela.
Cudzí do nej totiž nepatria. Sú doma vo svojej. Načo by im bola teda iná? Otázka, ktorá bytosti nijako nejde do hlavy. Krajina by sa im nevydala, aj keby chceli.
Akože nechcú. Majú zámer iba vlastniť a potom koristiť. Bez lásky, bez záujmu.
Krajina to vníma. A v konečnom dôsledku by ich striasla ako vši, otravné a nepotrebné, a toto si vo svojej pýche málokto uvedomí vopred.
No nedá sa povedať, že nebol varovaný…
text aj foto: Karpatské Slnko, Weleslawa a Duchoslav