DENNÍK PECÚCHOV Z MLYNa
20. decembra 2001, štvrtok
Ráno Duchoslav vyrazil do Liptovského Mikuláša čakať druhého pecúcha, čo tu na mlyne rok bude s ním bačovať. Idú Vianoce a tak sme si nakúpili aj zásoby jedla, chystajúc sa na prípadné zafúkanie snehom.A najmä múku a kvasnice.Budeme si totiž odteraz piecť chlieb.Na mlyn s Weleslawou dorazil aj mops Taiči. Mops je čínsky pes vyšľachtený pred 2000 rokmi.
23. decembra, nedeľa
Je pol štvrtej a -5 stupňov. Robíme si bryndzové koláče a do hlbokého snehu snežnice, lebo na Silvestra chceme ísť na Borové po teplé ľudské slovo, ktoré nám zatiaľ nechýba. Sneží a sneží. Cestu po most si prešliapávame, zvyšok nie. Dostanú sa sem len vyvolení. Taiči, čínsky pes, sa učí recepty. Raz napíše kuchársku knihu z mlyna, lebo všetko sleduje.Po sviatkoch, január 2002Mali sme krásne Vianoce. Nebyť cesty zo stanice z Mikuláša, ani by sme nevšimli, že sa chystajú nejaké sviatky. To iba mesto dokáže celkom pomiatnuť človeka. Tu je iba božské ticho a hlboký hlboký sneh. Hneď za Borovým na lúkach sme spadli do záveja po pás , a Taiči vzdala chôdzu po vlastných, Duchoslav ju niesol na pleci. Príchod do mlyna navečer, po prázdnej krajine plnej ticha, zasnežených stromov a temnejúcej oblohy bol balzamom na preľudnené srdce. Teraz už iba vyprázdňovať – všetky nepodstatnosti pôjdu preč. Keď sme vošli do ešte teplej drevom voňajúcej upratanej izby, vypili čaj a vyliezli na pec, boli sme ako v raji. Už iba takto žiť – nič iné si neprajeme.. A na druhý deň boli k nám nebesá milosrdné . Snežilo a snežilo, žiadni turisti, iba krajina, tento dom pod skalou a ticho. Až na druhý sviatok prišli ľudia. Do Silvestra sa drevenica zaplnila – boli tu Duchoslavov brat s kamarátom, Zuna z Bystrice a Bohdan Dobroslav z Trnavy. Robilo sa drevo, varilo, jedlo, chodilo von, zhováralo, čítalo, aj hralo na píšťalách na zasneženej skale nad mlynom… Na Nový rok bol mlyn celkom obsadený – Američania, Slováci, Poliaci a Česi – to všetko sa nám tlačilo do chyže. Chceme si tu veci prežívať v tichu a rozjímavo, no davy nám to nedovolia. Preskúmali sme okolie. Sú tu tri dediny: Veľké Borové, Huty a Kvačany. Najpríjemnejše je Veľké Borové, najbližšie Huty a najnamáhavejšia cesta je do Kvačian.Hore po hrebeni, v hlbokom snehu. Chodí nám tam ale pošta, takže aspoň raz za týždeň sa patrí prejsť tadiaľ. Vídame po ceste stopy srnčie aj vlčie…
úryvok z knihy: Takí divokí 2016