Za duše predkov
Slovania si stále ctili svojich predkov. Nezabúdalo sa na nich
pri žiadnej príležitosti. Boli prítomní v dennom živote.
Symbolickým odovzdávaním obetiny ohňu, zemi, vode, vzduchu. Duše
predkov zomrelých mali vždy čestné miesto v domoch, hájoch,
obradoch. V akejkoľvek podobe sa im vzdávala úcta i vďaka. Dá sa
povedať, že Slovania slávili Dušičky celý rok.
Lukostreľba za duše predkov nebola ničím výnimočným. Bol to bežný
spôsob, ako za dušu zomrelého vystreliť obradný šíp. Ten preletel
medzi svetmi a dokázal tak na okamih spojiť minulosť a
prítomnosť. Brána sa otvorí a máte možnosť krátkeho spojenia.
Niekedy sa na našich obradoch za duše predkov stávajú zvláštne
veci, šípy za duše predkov sa vracajú k strelcom odrazením od
terča, niekedy šíp zmizne po zásahu, ktorý všetci vidia a počujú
(tzv. duchovné vyvanutie vášho šípu, stáva sa to aj na silových
miestach). Znie to naozaj čarovne, ale viacerí sme videli ako
lietajú naspäť a odrážajú sa smerujúc k strelcom. Akoby chceli
niečo povedať. Stačí, ako sa človek naladí a vie, či bola streľba
dobrá, šíp to ukáže. Na obradoch za duše predkov niekedy
strieľame aj celú noc cez oheň obradné šípy. Duše predkov sú tak
s nami a zažijú to čo spája minulosť a prítomnosť. Vystrelený šíp
je tým prostriedkom, človek a luk nástrojom. Obetujte dušiam
predkov – povedú vaše kroky.