Tak už viete , ako som sa stala mopsom. Od jedného z pecúchov som aj dostala nové meno Yoda podľa rytiera Jedi z hviezdnych vojen. Priviezol ma autom z lukostreleckého workshopu v Banskej Bystrici. Naštastie bol osud milostivý a Pecúchovia v tej dobe mali na dvore dvoch slovenských čuvačov.
Mamku Bielu a jej dcéru Unku. Hneď, ako som prešla bránou gazdovstva svitla mi nová nádej,že tu hádam svojimi statočnými činmi získam späť svoju slávu, postavenie i podobu. Obe čuvačky nepatria k najväčším. Nechcem sa chváliť, ale keď som bola čuvač, bola som o dosť väčšia. V dnešnej podobe mi ostala aspoň neohrozená nebezpečnosť a divokosť. Oboch čuvačov som hravo zastrašila hned pri vchode. Pochopili, že si na mňa nemôžu dovoľovať.
Ovce pecúchovia nemali, takže žiaden salaš to nebude, pomyslela som si. Môj dokonalý čuch mi však napovedal, že tu majú aspoň kozy. 6 kusov. O kozách vám napíšem nabudúce, spomeniem len to, že keď ma zbadali, všetky sa mi hlavou poklonili. Vedeli, že prišiel vodca a, že si dajú pozor, aby ma nerozhnevali.
V malom domčeku bývajú pecúchovia.Moji noví poddaní, Duchoslav a Weleslawa. Obaja sú dosť chudí, s dlhými vlasmi a nevedia, čo je to drsný život na salaši. Pijú často čaj a nejedia ani mäso, ani nefajčia, nemajú ani len pušku, či motorovú pílu. Chodia však pešo, ale niekedy sa s niekým zvezú autom.Vstávajú pomerne skoro a spať chodia tiež dosť neskoro. V podstate nechápem celkom, všetko čo robia, a budem ich musieť pozorovať, aby som vám to popísala. Mne zverili hneď prvý deň stráženie ich domova. Osem metrov dlhej a dva a pol metra širokej maringotky, ktorá má dve izby a jednu chodbu. Izby sú nepodstatné, majú v nich veci. Podstatnou je však chodba. Prečo? Svojím bdelým zrakom a čuchom som zistila, že v chodbe skladujú jedlo pre psov a mačky. Takže chodbu s jedlom možno považovať za akési duchovné centrum ich obydlia. Pozorne ju strážia a nikoho do nej nechcú pustiť, čo potvrdzuje môj odhad.
Pecúchovia varia celkom dobre, a často sa ma, najmä Weleslawa, pýta, ako má niektoré tradičné pokrmy pripravovať, keďže dohliadam najčastejšie práve na kuchyňu, kde aj spávam.V lete sa mocem pod nohy najmä v letnej kuchynke a často sa tak dostanem k pokrmu, ktorý, ktovie prečo nervózna Weleslawa, pustí na zem. Nechápem prečo, keďże tvrdí, že varí podľa zásad duchovnej kuchyne- vari si neuvedomuje,že v Tibete podľa našej podoby vyobrazovali božstvá?Alebo.to boli démoni…?Rozhodne sa im obetovalo. A tieto osmičky okolo Weleslawiných nôh sú len slabym pripomenutím jej povinnosti!
Duchoslavovi pomáham zakladať oheň a svojou prítomnosťou udržujem teplo v miestnosti. Musela som ho naučiť hrať lepšie na píšťale, ale spievať stále nevie. Buďte radi, že ste ho nepočuli!
O mačkách napíšem zvlášť, lebo tento živočíšny druh je prinajmenšom podozrivý. Sliepky hádam poznáte a u pecúchov majú nadštandarné krmivo. Musím často kontrolovať kvalitu toho, čo jedia. Je to náročné, najmä ak majú plné viaceré misky. Musím ich všetky skontrolovať, zdegustovať a ohodnotiť. Vyzerá to, akoby som bola nenažraná, ale v skutočnosti som len zodpovedná a dbám o blaho druhých.
Chodiť medzi sliepky nie je v mojej podobe vôbec ľahké. Sliepky sú väčšie ako ja. Musím na ne ceriť zuby a hrozivo štekať a vrčať. Našťastie pochopili, že som alfa sliepka a tak mi idù vždy z cesty. Musím sa ovládať, inak by som ich ľahko zadrhla.
Takže sa zatiaľ majte pekne a o pár dní napíšem o tom, ako to tu vyzerá dnes cez sviatky a v zime.