Rozhovor s Weleslawou , autorkou knihy
Prečo si sa rozhodla písať o divokých? Kedy? Resp. prečo ich opravuješ znovu a meníš?
Divokých píšem v duchu i v hmote vlastne nepretržite, v mojich písomnostiach v krabiciach v malej maringotke sa nachádza množstvo útržkov textov, celých kapitol aj uzavretých či načatých tém…Som taký premýšľavý typ, haha…Zapracem tými svojimi papiermi všetko. Znovuvydanie knihy si viac menej vyžiadali čitatelia, Takí divokí 1 a 2 už sú dávno vypredaní. Téma je navyše stále živá, ba čoraz živšia, lebo veľa ľudí je naštartovaných na odchod stále. Mením preto, lebo sa všetko mení. Inak Divokí boli naozaj kultoví, ešte sme len rozposlali prvé -vtedy ručne viazané –
výtlačky, a už sa požičiavala,lebo odozvy prichádzali z celkom iných miest, než kde sme ich posielali. Mnohí mali moju knižku ako putovnú. Ešte dodnes stretám ľudí, že aha, to ty si napísala Divokých? A nedávno tu boli na výrobe luku chlapíci a jeden mi citoval pasáže z TD1. Po 12 rokoch!
Má to pre teba nejaký osobný význam?
– Má. Primäje ma to premýšľať o veciach, ktoré sú pre mňa už akoby samozrejmé a núti ma to sformulovať si aj pre seba niektoré postoje a východiská. Veľmi poučné je to…
Sú to dosť silné osobnosti,nejakým zvláštnym spôsobom poprepájané. Bola to náhoda? Ale bo jednoducho sa vynorili.
– Vynorili. Tí prví boli naši súputníci, vyštartovali sme viac – menej naraz, naše cesty sa prepletali, spájali, rozchádzali …Na iných ma upozornili ďalší. Veď ako píšem v úvode, vyňucháme sa, rovnaký rovnakého spozná.
Vedela by si označiť nejakú charakteristiku divokých?
Sloboda, nech už si pod tým predstavuje kto chce čo chce…Vzťah ku krajine a prírode, iné predstavy o živote, než tie,čo sa ti snažia napchať do hlavy odmalička. Dobrodružná povaha. A tiež nutná dávka zaťatosti, tvrdohlavosti. Až pýchy, ako by povedal Aďo z Trvajovej doliny. Hm. A mnohí sú ešte stále idealisti, našťastie.
Ozaj, ako dlho si už vlastne mimo mesta ty? Čo ťa k tomu viedlo? Zmenila si sa od začiatku po dnes?
– Mimo mesta som jednou nohou od narodenia. Realizovala som to naplno roku 2001 – s tebou. Odchodom na mlyn. Myslím, že som sa nezmenila, iba som veľa vecí vypustila zo svojho života a potom aj mysle, čo je ťažšie. Myslím, že dovtedy som si život komplikovala, a teraz si ho zjednodušujem, ako sa len dá. A pokračujem v tom.
Nie si izolovaná? Kultúra? Svet… Tzv.civilizácia?
– Som. Chvalabohu. No i tak sem preniká kadejaké hmýrenie. Taká hra je to, niekedy sa vedome do nej namočím, no je to také neškodné a nemá to silu.
Čo na súčasnom svojom živote divokosti vnímaš ako najkrajšie a najťažšie?
– Najťažší je pre mňa stereotyp, teda opakovanie tých istých prác, pohybov, úkonov atď. v tom istom čase stále…No je to pre mňa zároveň aj najzaujímavejšie – lebo sa mám v tom čo ešte učiť,čo skúmať atď. Je to pre mňa čosi ako neznáme zvieratko, ktoré stále čosi odo mňa chce. Najkrajšie je veľmi veľa. No úplne najkrajšie je ticho na kopanici. Ľudoprázdna krajina. Iba stromy, oblaky, farby – alebo iba hviezdy a čierne nebo…Živly. Matka zem, otec nebo. Slnko, ráno si ťa vždy nájde a pozdraví. Niekedy aj mesiac, najmä pri putovaní nočnou krajinou.
Poznáš viac Divokých, čo sa sem nezmestili?
– Áno. No nie že by sa nezmestili – pracujem na tom, aby som o nich napísala poslednú (asi)knižku na túto tému. Vyjde, ak sa zadarí, pred letom.
Aké máš svoje kritéria na kvalitu života? Darí sa to? Je to dnes v dobe Androidov možné?
– Kritériá na kvalitu? Nesplniteľné.
Ako to vníma okolie?
– Nechápe, ale s tým som už od detstva vyrovnaná a rátam s tým.
Už si predsa plánovala ďalšiu časť? Bude iná? V čom sa zmenili a zmenil sa tvoj pohľad na nich?
– Bude iná, jasné. To sú tí, čo vydržali. To značí, bola tá túžba žiť po svojom silnejšia než okolnosti, čo sa im postavili do cesty. Už napísali svoje dejiny aj malé dejiny odídencov…Môj pohľad ešte len bude, tak sa nechajme prekvapiť.
V čom sú iní? Pre teba? V čom môžu byť iní a zaujímaví pre ostatných?
Ruky – nohy by som bozkávala tomu, čo by pred mojím odchodom niečo také napísal a dodal by mi inšpiráciu aj odhodlanie. No nič okrem Betty McDonaldovej a Thoreaua tu nebolo. A ešte Hana Librová, ale to nebolo to presné. (Vďakabohu aj za nich.)
Takže dúfam, že práve toto splnia moje knihy – ľudia si porovnajú, poučia sa, nadchnú sa, zamyslia sa, vyhnú sa (niektorým ilúziám…).
Ako si postupovala – výber ľudí , spôsob písania. Striedanie rozhovoru s prezentáciou…? Je to mix reportáže a interwiew?
– Je to ,myslím , hlavne živé. Ako hovoria, ako sa na nič nehrajú. Postupovala som tak, že som ich najmä počúvala a dívala sa na nich.
Platí to, že čo ťa zaujíma navonok, zaujíma ťa aj vnútri? Myslím ľudí, čo žijú tzv. divoko?
– Niekedy tam môže byť nesúlad. No to sa po čase dorovná…(smiech). Je pekné, keď to ladí.
Knihu si doplnila aj o nový žáner. Rozprávku?
– Písala som to, pohltená mlynom. Pri sviečke za stolom v drevenici. Vonku hučal potok. Temne sa rysovali skaly a hora. Tá bytôstka Bleduľa zízala cez okno dnu. Voda spievala. Čo iné ako rozprávka ťa môže napadnúť?
Ozaj, všeobecne patríš medzi klasikov, čo si veci píšu ručne na papier? Má to nejaký dôvod? Veď aj tak to pôjde do PC.
– Keď píšem rukou, má to môjho ducha, aj písmo mám vtedy celkom iné, ako normálne. Viem, že vtedy je to „ono“. Používam PC iba veľmi nerada, nikdy sme sa s PC nemali v láske navzájom.
Rozprávka má aj pekné ilustrácie. Sama si ich navrhla aj nakreslila. Prečo? Majú taký iný štýl.
– Aký iný? Myslíš insita? No tak som to videla…Zdania. Náčrty…Iba som prekreslila z mlynského zápisníka. Ale Rozprávka z mlyna vyjde budúci rok aj samostatne, tam bude priestor pre iných ilustrátorov. Už sa na to teším.
Čo ešte ďalej plánuješ napísať v blízkej dobe, ak to nie je tajomstvo?
-Rozpísaného mám toho dosť, ako som už povedala, pravdepodobne sa vyjadrujem asi najviac cez písané slovo (a varenie, haha…). Napokon, živila som sa písaním.
Morena a tí druhí, tak to je moja srdcovka, asi budúci rok uzavriem. Potom chystáme spolu druhú časť knihy o obradoch. A ešte iné dve knižky – nenudím sa popri gazdovaní, varení, chodení, domácich prácach, organizovaní, prácach pre tábory a strieľaní…Veľa čítam, a taká nechutná vec ako eknihy mi neuveriteľne šetrí peňaženku, lebo som prešla teraz komplet Sapkowského trilógiu o husitoch, Červenákovho Báthoryho – štyri hrubé knihy, nového Pottera, a nabehla som na neprečítaných Pratchettov. Toto by sa mi ani omylom už nezmestilo do mojej na prasknutie prepchatej knižnice, o peniazoch, ako som spomenula, ani nehovoriac…
Keby som nepísala, mohla by som byť aj profesionálny čitateľ.