Takí divokí 1., 2004
úryvok z knihy
Vegetariáni na zabíjačke V Bielych Karpatoch nasnežilo. Túto jeseň je to už tretí pokus o zimu. A sneží stále, pribúda rýchlo snehovej perinky. Terénnym autom sa s Leou šplháme k dedinkám pod Veľkú Javorinu, cez Cetunu a Hrubú stranu na Členkovec a potom dolu kopcom po lúkach na…Lea si ide ku Katke po každotýždenné maslo. U Čehákov na dvore nie je pusto. Na chvíľu sa všetci zasekneme: Lumír v červených montérkach a čiernej trpaslíkovskej čapici na hlave opaľuje na na zemi ležiacej zjavne neživej svinke chlpy. Dosť to teda smrdí, no lepšiu kulisu si na dnešnú zabíjačku nemohol ani vybrať. Na bielom snehu z Edovho /tak sa prasiatko volalo, keď žilo/ rypáčika mláka červenej krvi. No super. Tak od tohto sme si už odvykli. „Fuj“, pokrčí Lea nosom. Arminka zblízka fascinovane pozerá na mŕtve zviera. Na dvore sa v snehu brodia kačice, prešľapujú sliepky. Zaklopeme, a z dverí vykukne Katka. Celá je umazaná ako od čokolády. Smejeme sa. Ukáže sa, že to vôbec nie je čokoláda. Katka robí krvavničky. Na stole veľký lavór s červenohnedou masou, na drevenej dlážke ešte stopy po krvi. Katka ich utiera. „Ešte stále nie je hotové. Nie a nie sa zraziť,“čuduje sa. Naozaj. Maslo, ktoré mixérom múti rozospatá Borka, skleným zrakom pozerajúc na /večne/ pustený televízor nad stolom, je takmer tekuté… „To máme asi za to, že sme picli Eda alebo čo,“ rozpráva Katka a pobehuje po kuchyni. Sedíme traja na pohovke, miestnosť plná zabíjačkového vzrušenia a pachov. „Uvedomuješ si, že sa na teba pozerajú teraz traja vegetariáni?“, pýtam sa Katky pobavene. „No. Ale my mäso musíme“, smeje sa. No čo. To je život, hovoríme si. A čakáme, kedy bude maslo hotové. V telke beží telenovela. „To je nejaký romantický film podľa Rosamundy Pilcherovej“, dostáva nás Katka do obrazu. Ešte že tak.
Lumír na dvore dokončil jednu prácu a šúľa si cigaretu. „Nedáte si zabíjačkovú?“, pýta sa nás , ponúkajúc nás pohárikom. „Akú máš? Slivovicu?“ „Hrušku“. Že sa pýtame. Čehákovci už niekoľko týždňov zásobujú okolie sušenými bio hruškami. Bol dobrý rok. Pozeráme na sliepky, depresívne chodiace po snehu. „Ako je to s jastrabmi?Berú? “ pýta sa Duchoslav. „Keď je veľa sliepok, zoberú veľa, keď je málo, tak vezmú málo,“hovorí filozoficky Lumír.
UPOZORNENIE: Kniha Takí divokí 2 je už vypredaná, aj jej dotlač. vzhľadom na výrazné a zásadné zmeny, ktroé sa odohrali v životoch niektorých ľudí a dvojíc, o ktorých v knihe píšem, nechystáme ďalšiu dotlač. Treba si počkať na 3. časť Takí divokí, ktorú chystáme vydať, len čo ju dopíšem. Teda asi koncom roka 2013.
Takí Divokí 2 Predvlani sme vydali v našom vydavateľstve knižku Takí divokí. Netušili sme , že pôjde tak na dračku. Ešte sme ju ani nestihli dať do predajní, mali ju iba tí, čo si u priamo u nás objednali, a už sme z rôznych častí krajiny dostávali ohlasy. Pričom sme určite vedeli, že do toho kúta Slovenska sme ju neposielali. Kniha sa vydala na svoje vlastné chodníčky a z mnohých kusov sa stali putovné. Idú z ruky do ruky a pôvodný majiteľ už ani nevie, kde sa kniha nachádza.Je totiž jediná svojho druhu na Slovensku a za ten čas sa stala kultovou. Samozrejme, nestihla som vyčerpať na tých temer dvesto stranách všetko, čo som vyjadriť chcela. Všetko sa totiž vyvíja ďalej, niektorí divokí odvtedy skrotli, zdivočeli zasa iní. A aj pojem divokosti nabral za ten čas ďalšie odtiene…Aj v našich dušiach, aj v pohľade okolostojacich. Takže pripravujú sa na vstup do sveta Takí divokí 2. Knižka by mala vyjsť v tomto roku, pravdepodobne koncom jesene. (Myslíte, že Pecúch môže byť zároveň Pecúchom a zároveň divokým? To je asi námet na ďalšiu rozprávku – škoda, že Dobšinský už nechodí po tejto krajine.) Pecúchovia sa presídlili z na Myjavu, po drevenici v Kvačianskej doline a hlinenom dome v horách medzi Kokavou a Látkami sa zakopali na myjavskej kopanici. Predbežne v maringotke po koniaroch zo Sihly. ( Oľga si splnila sen, lebo v maringotke ešte nikdy nespala, nieto bývala, a po čase sa dozvedela, že to bol odjakživa aj sen jej dobrodružného deda Eduarda, ktorý sa stal v rodine legendou. ) V sade, ktorý dvadsať rokov nikto neudržiaval, iba oberal, čo sa urodilo. Zasa sa ocitli v doline – tentoraz v Žriedlovej. Vyberali si miesto svojho pobytu podľa cítenia a podľa zvukomalebnosti jeho názvu. Po vysušenej Zahrabine prahli po vode. Leto v maringotke bolo romantické, ale najmä pracovné. Prvý raz sú Pecúchovia na vlastnej pôde a vo vlastnom priestore, ktorý prerábajú. Dve miestnosti- kuchyňa a spálňa – a malá chodba. Prehnité dosky na dlážke bolo treba vymeniť za nové a suché (vymenili), steny natreté hnusnou olejovou farbou museli zatepliť a vybieliť (zateplili a vybielili), maringotku Ringlotku pred zimou museli zabezpečiť (obložili slamenými balíkmi). Aspoň čiastočne zastrešiť, čo stihli tesne – tesne pred prvou zimou. A mysleli si, akí sú králi. Až potom začali doliehať dozvuky. Zdesená rodina, dávajúca svoje nepochopenie najavo síce decentne, ale vytrvalo. Časť rodiny v záverečných fázach (keď zisťuje, že stav sa javí zotrvávajúci) však úplne otvorene a naplno. Nadšení radiátoroví divosi (ako ich nazval svojho času Lopúch) – vau, internet a maringotka! Postmoderna ako delo! Či „vy viete, čo robíte, ak ste tak šťastní , dobre.“ A tak ďalej. Pecúchovský sluch je dosť oplieskaný, tak si z toho nerobí veľa. Pretože hodnotová priepasť medzi ľuďmi, čo žijú „mimo“ a „mestečkármi“ je obrovská a rokmi sa iba zväčšuje. S tým musia obe strany rátať… Pecúchov skôr zamestnáva myšlienka, ako to všetko stihnúť. Pretože ako sme už napísali v predchádzajúcej knihe, na dome a ešte k tomu ďalej od tzv. civilizácie je všetko robota a všetko rozjímanie súčasne, neoddeľuje sa to. Toto je najtvrdší oriešok . Pretože keď príde na kopanicu, laz, samotu človek , v meste označovaný ako bohém a intelektuál, tu sa pretavujúci v roboša – intelektuála či sedláka – intelektuála, rezignuje síce na požiadavky ako kino, divadlo, čajovne a kaviarne, ale čítať ešte nezabudol a ani nechce zabudnúť, vzdelávať sa a duchovne rásť hodlá naďalej (lebo sčasti aj toto ho vydurilo z výslnia spoločenského života na „Vyhnálov“ , ako hovorí moja napoly moravská mama. Pani Drbjaková z Veľkého Borového sa nás raz ustarostene spýtala, čím sme sa previnili, že nás poslali (ochranári) bývať na také strašné miesto a do takého chudobného domu – viď Kvačianska dolina, unikátna a divá roklina a turistický raj a storočná drevenica, krvopotne rekonštruovaná. Takže : spoločenské vyžitie ti zabezpečia susedia – dolní a horní, t.zn. ctená starousadlícka rodina Londákech – babka, dedko, a dcéra Milka, a rázna vdova Bôžikech . Spoločenské vyžitie je plnohodnotné , pretože príbehy z kopanice by sme mohli vydať samostatne. Naši kamaráti od nás pravidelne drankajú nové historky , a idú sa popukať od smiechu. Inak iba knihy. V meste sme sa sprvoti lačne vrhali na kiná, no teraz sa uspokojíme podobne ako naši priatelia Tomáš s Mirkou na Zaježovej – Bráne, s možnosťou raz za čas si pozrieť vybrané filmy „na bedni“. Snažíme sa jedným uchom počúvať „starých“ a ináč si robiť svoje. Naši susedia to vnímajú. „Vy furt volačo vymýšláte!“ komentuje to Milka. Lebo aj oni nás jedným okom sledujú, a to vytrvalo. Kopaničiar je bdelejší ako strážny pes. Všetko vidí, všetko počuje. Len začuje zvuk auta, ktorý sa mu nejak nepozdáva, už je schopný aj o polnoci vyjsť na cestu a pozerá, kto sa to obšmieta okolo chalúp. Aj my sme už kopaničiari, lebo napol ucha zaznamenávame všetko, čo sa u nás deje, koho syn ku komu prišiel a kedy, aha, zasa asi poštárka, boli tu smetiari, to išiel do lesa traktor a toto vrčí odhŕňač- týmto sme počet aj typy motorov okolo nás aj zhruba vyčerpali. No a v lete, obvykle v neskorých nočných hodinách, dokelu, prišli debili. ( Iba zaodievame do slov, čo si celá kopanica myslí o jediných chalupároch u nás, ukážkových truhlíkoch – Bratislavčanoch). Takže vedia o nás, že sadíme do kartónov a neokopávame (na jeseň sa nezabudli spýtať na úrodu), že sme si dali na strechu solár ( a pravidelne kontrolujú, či nám ide), že nejeme mäso (podrobne sa vypytujú, čo teda presne jeme).Kopaničiari sú opatrné, rozvážne a dôsledné typy. Naša dolná suseda sa dodnes bráni panským huncútstvam ako je výlevka a sama si televízor nevypne ani nezapne. (úryvok z pripravovanej knihy Oľgy Dubovskej TAKÍ DIVOKÍ 2
Ohlasy na knihu
Ahojte práve som dočítala Divokých. Ej, veru , malo to hĺbku…Sme práve v Pohorelej a miesto plánovaného lyžovania sedím pri chorom Dobromirovi a čítam plnými dúškami tie živé príbehy ľudí, ktorých zrazu akoby človek bližšie spoznal, za čo vám vďaka. Prinúti to nanovo sa zamyslieť v tichu nad životmi, ktoré prežívame…Táňa (Jozefíková)
…Tá kniha je výborná a krásne spracovaná. Ďakujem. Plamienka
Oľga, chcem ti oznámiť, že kniha je úžasná a veľmi som ti vďačná, že si takéto niečo vytvorila. Je to môj sen – takto žiť. Hľadám niekoho, kto by sa ku mne pridal a kúpili by sme niečo tam okolo Myjavy – silná to oblasť, srdcu mne bližšia ako Poľana…Objímam vás. Andrea Magová, Detva
Ahojte, ďakujem za všetko , čo ste pre mňa a pre Dobroslava urobili, prajem vám veľa lásky , síl a zdravia. …Knižka bola super, ako inak. Zaujal ma a ocenila som iný, hlbší pohľad na život na kopanici ako aj duševný „striptíz“ niektorých ľudí a odvahu…Zuzana Muchová, Bratislava
Ďakujem za peknú knihu a CD Pecúchom aj Maokovi prajem veľa radosti , lásky a dni plné svetla. Mária z Osičín
Dočítal som Divokých – nádherné dielo. Najmä kapitoly o Maokovi a o vás! Maokova hudba je čarovná. Veľa jarnej pohody. Vojto Bagín
kniha dvojka
Musím sa tu pripojiť a pochváliť dvojku divokú. Dočítal som ju už skôr, len teraz som sa dostal k napísaniu nejakej tej kritiky či chváli. Síce sa mi trošku rozsypala, ale to nevadí. Tie príbehy čo život ponúkol a ty si ich spracovala do tejto knižnej formy sú úžasné a s veľa s veľa sa ztotožňujem aj keď v paneláku žijem a vodu z vodovodu pijem. Cez tie stranky a riadky som sa preniesol tam, kde sa ktorý príbeh práve odohrával a žil som s nimi – ľuďmi z tvojich divokých.
Tak ďakujem za chvíľky stravené pri tejto knižôčke maličkej plnej veľkých príbehov zo života. Jednička je taká ako z tlačiarne, pekná a upravená a povedal by som, že dvojka je ako keby na kolene robené a tak aj viac precítená už len tym, ako je zviazaná a polepená a tak celkove.
Muzička vložená do tejto knižky je zaujímavá známa neznáma a príjemné sa nesie našou obyvačkou ale určite sa príjemne Maokova hudba rozplíva aj v kadejakej chatrči či maringotke. Na tom nezáleží kde sa počúva a vďaka za to CD album. Objavil som zase niečo nové čo som poznal a nevedel kto to je. Poznal som tu hudbičku z filmov Paľa Barabáša a tie filmy mám staršne rád…
Takže Weleslawa a Duchoslav ĎAKUJEM!!!!
re>
no tak to si ans dostal s tou vonkajskovou upracou…my sme praveze hrdi na nu lebo v]zba je vylepsena oproti jednotke / teraz sa bavime o vonkajsej stranke knihy/ a pevnejsia a lepsie sa listuje a sa nam aj kvalita papiera a fotiek zda byt o dost lepsia…ze chvalabohu sme si hovorili ked sa nam to takto pekne podarilo…je ziva ta knizka aj ked ju este necitas a ao to nam slo akoze rucna v]zba je rucna v]zba. inak vdaka za komentar a s tou tinkturou pre lidku sa ozvi ze kedy…pecuchy ta zdravia prave teraz spod devina
14. september 2009 – 4:37 — Tulák
dvojka
asi sme sa nepochopili – však ja v tom mojom komentáriku CHVÁLIM dvojku,že je lepšia predsa,že je ako keby robená na kolene čím som ju chcel pochváliť,všetko ručne robené a nie ako ta prvá ako z obchodu,takže ospravedlňujem sa,špatne som sa asi vyjadril a tak nechajme to už tak…
tinktura – však sa ukážem a podebatime spolu a Svami je ešte u vás a pre Mišku a teda Jerguška ten liek není…
a stejne jednotka či dvojka – každá ma svoje čaro a čítajú sa obe príjemne a tak ešte raz – prepáčte ak sa vás tie moje riadky dotkli,hlavne teba Duchoslav a tak sa majte na tej vašej peci fajn
Oľga Dubovská – Takí divokí O divokých ľudoch, ktorí napĺňajú svoje osudy… 290 Sk, cd v cene,ručná väzba
19. november 2008 – 13:21 —Alica Babjakova
Pre Olgu Weleslawu
Mila autorka, velmi pekne si napisla „taki divoki“. Dobre sa mi citala az mi bolo luto, ze som ju tak rychlo zhltla. Jaaaj uplne som sa videla na tych lazoch ako aj ja……. Velmi sa tesim na 2. Obdivujem ludi (vratane teba a Duchoslava) z tvojej knihy : ) Taktiez obdivujem to vase odhodlanie a odvahu : ) Vela stastia prajem Alica
3. september 2012 – 7:48 — Maggie (bez overenia)
taki divoki
Prosim vas, najde sa niekto kto ma knizku Taki divoki al. Taki divoki II a chcel by mi ju pozicat na precitanie alebo predat?Neda sa zohnat..vypredana.. Srdecna vdaka.