Krása obradu

Krása obradu
Je to tvrdý život. Zimné rána, keď teplota vonku klesá pod desiatku v mínusoch, izba za noc stihla vychladnúť na desať plus, vkĺznuť do studených čižiem, rozkúriť v kuchynke, vypustiť kačice a sliepky, rozbiť ľady v nádobách s vodou, ručne namlieť čerstvý šrot…doniesť kozám seno zo stodoly a naliať im vodu, vpustiť dnu mačky nakŕmiť ich, ohriať jedlo trom čuvačkám a mopsovi a nakŕmiť ich, prejsť sa s nimi na dvadsať minút…medzitým prikladať, aby v pieckach nevychladlo, postaviť na čaj…To všetko v rýchlom slede za sebou, najlepšie naraz… Je to tvrdý život, lebo zima tu trvá aj štyri mesiace a ráno ti nikto neodpustí… A to sa deň ešte len rozbieha. No zvolili sme si ho sami a tento scenár v menších obmenách napĺňame už takmer dvadsať rokov. Naozaj sa nedá porovnať s tým, čo sme zažívali ráno v panelových mestách v teplých izbách naboso po parketách, no s výhľadom na rovnaké (škaredé) domy a parkovisko, rýchlo sa vyprázdňujúce a s podvečerným pohľadom, na pomaly sa zapĺňajúce. Pohodlné rána, s tečúcou vodou v kúpeľni so stálou teplotou, otočením gombíka na sporáku, keď si robíš raňajky.
Zato naše terajšie výhľady v mrazivom ráne vyrážajú dych: belasá obloha s oslnivobielymi kopami snehu, cencúle zo striech, čistý vzduch… a ticho. Ranná meditácia v jednej sekunde, ani nič zvláštne nemusíš robiť. Žiadne prípravy, naladenia – hneď si hlboko v tom. Cestička k prameňu v lese poskytuje tie isté, no vždy iné pohľady, stopy sŕn i diviakov… Sleduješ celú dráhu slnka po oblohe, v každej sekunde vieš, kde je – a kde si ty.
Užívali sme si toto prvé roky, akože pobyt na chate (to sme mali zažité), no „chata“ sa pretiahla akosi o desaťročie(…) Nezovšednie táto krása ani náhodou. A keď občas, unesení nadšením, posielame naše napríklad ranné fotografie priateľom do mesta, dostávame nazad smutné výhľady na to parkovisko (uf), a ešte aj depresívne povzdychnutia ,aký to život vlastne žijú…
AKOŽE OBRAD
Ako s obľubou hovorievame, pracujeme síce tvrdo, ale v krásnom prostredí. Je to zjednodušenie , no vystihuje presne, o čo nám ide.
A o čo ide v obradoch.
Je to práve tá svojbytnosť, „autentickosť“, skutočnosť , až drsnosť…Veľa ľudí sa o toto rozbije .
Majú pocit, že bývanie vonku je „akože“. Akože nosenie vody, akože rúbanie dreva, akože dennodenné vyrovnávanie sa so živlami, akože zakurovanie a varenie na dreve, akože polovica prác vonku bez ohľadu na počasie…aj akože obrad. Akože obrad sa urobí sám, a bude „pozerací“. Zaskočí ich potom, keď pocítia, že pri hromničnom obrade v tmavnúcom lese so záľahou mokrého snehu majú mokré nohy a je im zima, alebo keď sa vykresanie iskry preťahuje vo vlhkom počasí a treba skúšať a držať naladenie aj oheň. (Veľmi príznačný a priam symbolický je jav, že iskra sa vykreše síce rýchlo, no aj zhasne, lebo nik nerozmýšľa ďalej, ako ju udržať a zmeniť ju na skutočný, horúci oheň.)Ide tu predovšetkým o silu ducha a trvalú bdelosť – okrem skúsenosti, samozrejme.
VEČNÉ SPOJENIE
A sme doma. Pretože je to všetko „dva v jednom“. Krása obradu, to nie sú len nádherné vence na hlavách žien a diev a šaty až po zem, zaručene ľanové, alebo obradné tance do pol pása vyzlečených mužov, nie sú to len skvelé a starobylé masky alebo skoky cez oheň. Je to aj veľa prípravy, nosenie dreva, rúbanie dreva, príprava a čistenie miesta, príprava suchých bylín (na toto myslíš aj pol roka vopred),kresacia súprava (pracná príprava práchna), vynosenie všetkých vecí na miesto , obradné jedlo, oblečenie… Za tým všetkým je čas a energia. A ak sa ešte niekto (prevažná väčšina zúčastnených) presúva na obradné miesto desiatky, a veru aj stovky kilometrov, je to už vážna obetina. Nič nie je zadarmo, a vytrženie a hlboké prežívanie obradu a každej jeho chvíle sú o to výraznejšie. Krása obradu naberá na sile. Lebo sa spojí ľudské s božským, odriekanie s odmenou.
Toto spojenie je večné a prináša trvalý pokoj.