Takí divokí – úryvok(dotlač

*Weleslawa: TaKí diVokí alebo KeĎ nebo bolo MoDré a táto ceSta ešTe nOvá.

Rozhovor o novej knihe tu…

OdiŠli z meSta, aBy zmeNiLi svoje žiVoty…1.a 2.vlna(2000-2008).

AkTualiZované a doPlneNé vYdaNie.
vyDAnie KniHy začiaTkom deCemBra.

tmp_30296-titldivretr-1657562451

ODCHOD NA CESTU

Odišli sme po Vianociach.

Viete, ako sa odlišujú na gazdovstve všedné dni od sviatočných ?

Nijako – ba predsa: cez sviatky máte ešte viac práce s upratovaním, varením a pečením …

Milosrdný sneh zakryl blato okolo domu a zimný slnovrat a jeho sviatky na samote boli tiché, plné a najmä o zvieratách. Ochoreli jedna po druhej malé čuvačky (asi psinka alebo niečo podobne príťažlivé, s výraznými príznakmi neustáleho zvracania a hnačiek, sprevádzané nechutenstvom a malátnosťou. ) Na druhý sviatok vianočný sa narodili Hviezde dve ušaté kozliatka a my sme sa učili, ako sa s takými dôležitými stvoreniami, chodiacimi na dlhých tenkých nohách, žije a ako sa o ne starať. Okrem toho každodenná bežná práca ako kŕmenie, nosenie vody, vypúšťanie von, zavieranie, práca s koňom…

Sviatočný večer bol však nezabudnuteľný.

Ešte pred večerou sme vošli s Duchoslavom do maštale ku kozám. (Srnka paranoidne mečala: – Ja som vám to hovorila, oni s nami chcú skoncovať ako s ostatnými – Zuzou, capkom – mojím synom aj s Jankom!!).

Kozičky sa však potom išli medzi sebou pozabíjať, len aby sa dostali k maškrtám, ktoré sme im zo štedrovečerného stola doniesli.

Ušlo sa aj sliepkam, huculovi Urpínovi , čuvačkám, našim psom. Aj Muro dostal svoj diel.

Bola to čarovná noc , tichý a slávnostný večer. Boli sme naozaj v jednom kruhu s celým zvieratstvom, so stvoreniami, čo prežívali dni aj noci s nami, s hviezdami, stromami, tu, v tichu, na samote nad Kokavou…
A odchod odtiaľ bol ďalším medzníkom na našej dlhej ceste k čoraz väčšej slobode a sebaistote, k pochopeniu sveta cez budovanie svojho osobného, posvätného miesta pre život.Na ktoré má, ako to tak vidíme, nárok každý tvor na tejto zemi.

Rozprávka z Mlyna

Bleduľa sa vyfarbuje

Keď Mokráň nechcel, aby ho videli, nik ho nerozoznal od kameňa, obrasteného machom. Čučal si pod mostíkom z dreva celé dni, ponorený po pás vo vode, a sledoval vodu, motýle, vtáčiky, čo chodili k potoku, ľudí, čo tadiaľ prešli. Bleduli sa však rozhodol ukázať sa.

– Ako sa máš, suseda?, prehovoril na ňu spod brehu, až sa skoro skydla do vody.

. Vodník, vodník, zaškriekala , lebo hovorenie jej príliš nešlo. – Nesedel by si tu tak pokojne , keby si vedel, čo sa chystá.

– A čože sa chystá?, začudoval sa Mokráň a od zvedavosti sa mu zježili mokré fúzy.

– Je po nás! Už nás hľadajú!, škriekala ďalej Bleduľa a kývala sa pred vodníkom vo vzduchu ako priesvitná mora. Oči mala vypleštené.

– Vypleštenejšie ako obvykle, pomyslel si vodník. – To už musí byž niečo hrozné, keď sa ty plašíš…Ja som myslel, že skôr plašíš ľudí, než seba, zavtipkoval Mokráň.

– Veď práve, veď práve, začala poskakovať a veľkými žabacími šľapajami plieskala o seba. – Tí z mlyna. Je po nás uíííííííí, zakvílila vysokým hlasom, až sa Mokráň na chvíľu skryl pod vodu. Neznášal zmätky a kvílenie.

Dolina na okamih stíchla, ba aj voda na chvíľu zastala…V kuchynke v mlyne spadol z police hrniec. A jeleň v zátoke zdvihol hlavu od vody a stuhol. – Uííííííííí, kvílila Bleduľa ďalej a nahlas, až sa Mokráň zasa vynoril z potoka.

– A už ticho, ženská!, zahrmel nezvyčajne hrubým a rozhodným hlasom. Bleduľa sa zasekla v pohybe s otvorenými ústami. Nasucho prehltla a zmĺkla.

– Nik ti neublíži, stvora nešťastná, hučal ďalej Mokráň. – Tí ľudia ani možno nevedia, že sme tu, vidia len jeden druhého. Koho by už si zaujímala ty – alebo ja??? – hovoril ďalej, nezvyčajne dlho.

Bleduľa, vyvedená z miery, stála a mlčala. Práve sa zasa chystala otvoriť ústa, keď z vody, z hĺbky pri vŕbe, začal vystupovať vysoký bledý vodník – rytier.

– Je vás počuť až na druhý koniec doliny, striasol z rukáva zachytenú rastlinku. Z dlhého kabáta mu ako obvykle crčala voda.

– Dobrý večer, rytier, pozdravil ho Mokráň zdvorilo. Rytier sa zľahka uklonil.

Bleduľa mlčky stála, dívala sa na oboch a – presne : cmúľala si dlhý chudý palec.

– Tak, ako sa máme, suseda?, obrátil sa k nej Muk. – Nejaké ťažkosti?

– Nieeeee, ….zaškriekala Bleduľa v rozpakoch.

Rytier sa smutne usmial.

– To tvoje zavýjanie bolo naozaj pôsobivé. Myslel som, že potrebuješ pomoc.

– Eeeee…zakoktala zmätene Bleduľa…No óóóó…toto…, habkala ďalej polichotená aj vydesená naraz.

– Že vraj je s nami koniec, ozval sa Mokráň. – Hovorí tuto suseda. Tí dvaja z mlyna sú pre nás vraj nebezpeční! Takú hlúposť som ešte teda nechyroval…, znechutene odfrkol.

Rytier si odkašľal. Nastalo na chvíľu veľmi zvláštne a veľmi hlboké ticho.

(Ukažka z knihy)