OZ Karpatský pecúch

Takí Divokí 2 Predvlani sme vydali v našom vydavateľstve knižku Takí divokí. Netušili sme , že pôjde tak na dračku. Ešte sme ju ani nestihli dať do predajní, mali ju iba tí, čo si u priamo u nás objednali, a už sme z rôznych častí krajiny dostávali ohlasy. Pričom sme určite vedeli, že do toho kúta Slovenska sme ju neposielali. Kniha sa vydala na svoje vlastné chodníčky a z mnohých kusov sa stali putovné. Idú z ruky do ruky a pôvodný majiteľ už ani nevie, kde sa kniha nachádza.Je totiž jediná svojho druhu na Slovensku a za ten čas sa stala kultovou. Samozrejme, nestihla som vyčerpať na tých temer dvesto stranách všetko, čo som vyjadriť chcela. Všetko sa totiž vyvíja ďalej, niektorí divokí odvtedy skrotli, zdivočeli zasa iní. A aj pojem divokosti nabral za ten čas ďalšie odtiene…Aj v našich dušiach, aj v pohľade okolostojacich. Takže pripravujú sa na vstup do sveta Takí divokí 2. Knižka by mala vyjsť v tomto roku, pravdepodobne koncom jesene. (Myslíte, že Pecúch môže byť zároveň Pecúchom a zároveň divokým? To je asi námet na ďalšiu rozprávku – škoda, že Dobšinský už nechodí po tejto krajine.) Pecúchovia sa presídlili z na Myjavu, po drevenici v Kvačianskej doline a hlinenom dome v horách medzi Kokavou a Látkami sa zakopali na myjavskej kopanici. Predbežne v maringotke po koniaroch zo Sihly. ( Oľga si splnila sen, lebo v maringotke ešte nikdy nespala, nieto bývala, a po čase sa dozvedela, že to bol odjakživa aj sen jej dobrodružného deda Eduarda, ktorý sa stal v rodine legendou. ) V sade, ktorý dvadsať rokov nikto neudržiaval, iba oberal, čo sa urodilo. Zasa sa ocitli v doline – tentoraz v Žriedlovej. Vyberali si miesto svojho pobytu podľa cítenia a podľa zvukomalebnosti jeho názvu. Po vysušenej Zahrabine prahli po vode. Leto v maringotke bolo romantické, ale najmä pracovné. Prvý raz sú Pecúchovia na vlastnej pôde a vo vlastnom priestore, ktorý prerábajú. Dve miestnosti- kuchyňa a spálňa – a malá chodba. Prehnité dosky na dlážke bolo treba vymeniť za nové a suché (vymenili), steny natreté hnusnou olejovou farbou museli zatepliť a vybieliť (zateplili a vybielili), maringotku Ringlotku pred zimou museli zabezpečiť (obložili slamenými balíkmi). Aspoň čiastočne zastrešiť, čo stihli tesne – tesne pred prvou zimou. A mysleli si, akí sú králi. Až potom začali doliehať dozvuky. Zdesená rodina, dávajúca svoje nepochopenie najavo síce decentne, ale vytrvalo. Časť rodiny v záverečných fázach (keď zisťuje, že stav sa javí zotrvávajúci) však úplne otvorene a naplno. Nadšení radiátoroví divosi (ako ich nazval svojho času Lopúch) – vau, internet a maringotka! Postmoderna ako delo! Či „vy viete, čo robíte, ak ste tak šťastní , dobre.“ A tak ďalej. Pecúchovský sluch je dosť oplieskaný, tak si z toho nerobí veľa. Pretože hodnotová priepasť medzi ľuďmi, čo žijú „mimo“ a „mestečkármi“ je obrovská a rokmi sa iba zväčšuje. S tým musia obe strany rátať… Pecúchov skôr zamestnáva myšlienka, ako to všetko stihnúť. Pretože ako sme už napísali v predchádzajúcej knihe, na dome a ešte k tomu ďalej od tzv. civilizácie je všetko robota a všetko rozjímanie súčasne, neoddeľuje sa to. Toto je najtvrdší oriešok . Pretože keď príde na kopanicu, laz, samotu človek , v meste označovaný ako bohém a intelektuál, tu sa pretavujúci v roboša – intelektuála či sedláka – intelektuála, rezignuje síce na požiadavky ako kino, divadlo, čajovne a kaviarne, ale čítať ešte nezabudol a ani nechce zabudnúť, vzdelávať sa a duchovne rásť hodlá naďalej (lebo sčasti aj toto ho vydurilo z výslnia spoločenského života na „Vyhnálov“ , ako hovorí moja napoly moravská mama. Pani Drbjaková z Veľkého Borového sa nás raz ustarostene spýtala, čím sme sa previnili, že nás poslali (ochranári) bývať na také strašné miesto a do takého chudobného domu – viď Kvačianska dolina, unikátna a divá roklina a turistický raj a storočná drevenica, krvopotne rekonštruovaná. Takže : spoločenské vyžitie ti zabezpečia susedia – dolní a horní, t.zn. ctená starousadlícka rodina Londákech – babka, dedko, a dcéra Milka, a rázna vdova Bôžikech . Spoločenské vyžitie je plnohodnotné , pretože príbehy z kopanice by sme mohli vydať samostatne. Naši kamaráti od nás pravidelne drankajú nové historky , a idú sa popukať od smiechu. Inak iba knihy. V meste sme sa sprvoti lačne vrhali na kiná, no teraz sa uspokojíme podobne ako naši priatelia Tomáš s Mirkou na Zaježovej – Bráne, s možnosťou raz za čas si pozrieť vybrané filmy „na bedni“. Snažíme sa jedným uchom počúvať „starých“ a ináč si robiť svoje. Naši susedia to vnímajú. „Vy furt volačo vymýšláte!“ komentuje to Milka. Lebo aj oni nás jedným okom sledujú, a to vytrvalo. Kopaničiar je bdelejší ako strážny pes. Všetko vidí, všetko počuje. Len začuje zvuk auta, ktorý sa mu nejak nepozdáva, už je schopný aj o polnoci vyjsť na cestu a pozerá, kto sa to obšmieta okolo chalúp. Aj my sme už kopaničiari, lebo napol ucha zaznamenávame všetko, čo sa u nás deje, koho syn ku komu prišiel a kedy, aha, zasa asi poštárka, boli tu smetiari, to išiel do lesa traktor a toto vrčí odhŕňač- týmto sme počet aj typy motorov okolo nás aj zhruba vyčerpali. No a v lete, obvykle v neskorých nočných hodinách, dokelu, prišli debili. ( Iba zaodievame do slov, čo si celá kopanica myslí o jediných chalupároch u nás, ukážkových truhlíkoch – Bratislavčanoch). Takže vedia o nás, že sadíme do kartónov a neokopávame (na jeseň sa nezabudli spýtať na úrodu), že sme si dali na strechu solár ( a pravidelne kontrolujú, či nám ide), že nejeme mäso (podrobne sa vypytujú, čo teda presne jeme).Kopaničiari sú opatrné, rozvážne a dôsledné typy. Naša dolná suseda sa dodnes bráni panským huncútstvam ako je výlevka a sama si televízor nevypne ani nezapne. (úryvok z pripravovanej knihy Oľgy Dubovskej TAKÍ DIVOKÍ 2