OZ Karpatský pecúch

Staré miesta dýchajú aj dnes Na neďalekom kopci od hradu Branč, kde bolo známe väzenie a slávna mučiareň stával kedysi Starý hrad. Rastú na ňom staré duby a buky. Miesto je to ozaj silné. Odtlačok toho, že tam kedysi býval človek spätý s prírodou je silný. V časoch, keď sa tam na skalách a pri prameni usadil, neboli ani cesty ani obce ani neďaleký hrad Branč, kam sa neskôr presunuli asi jeho potomkovia. Pusté miesto je však živé. (Okolo nás prebehnú malé hnedé líščatá s nafúknutými bruškami , snažia sa ukryť pred nami v neˇdalekej nore.) Staré hradisko dýcha mocným životom toho , ako sa tu žilo. Vidno ľudí v kožiach, s koňmi, ozbrojených lukmi oštepmi, remeselníci sedia za obrannou hradbou a čakajú, či niekto príde. Strach z cudzincov bol veľký a tu mali istotu, že ich uvidia ako prví. Lovili lesnú zver a zbierali lesné bobule. Samozrejme obetovali bohom. Na tom mieste je dnes krmelec pre zver… Aspoň čosi človek nechal. Tu by sa dalo ľahko opevniť a žiť. A čakať. Z druhej strany vršku sa dá ľahko prejsť do lesov – obranný val bol i tam. V zákopoch upravených človekom ostalo čosi. To čosi tam ešte stále dýcha. Sila hradiska pretrvala a človek odišiel. Silové miesto vie očariť aj po toľkých rokoch. A ešte len očarí. Naša zem ich má mnoho. (voľne z pripravovanej knihy Posvätné miesta tejto krajiny)

• pec – snímka: pec