OZ Karpatský pecúch

Oživené obrady 3.časť

Celé obradoslovie našich predkov je postavené na princípe kruhu. Jedno prechádza v druhé, jeden protiklad obsahuje zárodok druhého.

Jasne to vidno na princípe letného slnovratu, ktorý sme nedávno oslávili – podľa tohto dátumu sa leto iba začalo. Najdlhší deň a najkratšia noc roka, po ktorých nasledujú dva najteplejšie mesiace. Užívame si ich a tešíme sa z nich . No je to ilúzia, mámenie, mája.

Lebo v skutočnosti sa práve Slnko a Zem začali približovať a noci sa začali predlžovať – len o desatinu sekundy, ale predsa. A týmto nenápadným spôsobom sa prepracúva noc – tma – živel zeme - ženský princíp – bohyňa Mokoš či Veles – k svojej pevnej pozícii v kruhu. Tam, kde prechádza v jesennú rovnodennosť, vládu vlhkej úrodnej zeme, ktorá zasa privádza na scénu živel vody a jeho prevahu, takže pomaly spejeme - cez dožinky a hody a pastierske sviatky , dušičkové obdobie, priadkové obdobie, Mokošine – Luciovské sviatky a strídžie dni (všetko postavené na ženskom posilňujúcom sa princípe ) k ženskému obradoslovnému vrcholu Moreninej moci: zimnému slnovratu.

Je i nie je

A všetci sa tešíme, že sa zima konečne začala a slávime sviatky pokoja, ticha a rodinného šťastia, vychutnávajúc sneh a dva mesiace najtuhších mrazov.

No my, čo slávime staré obrady a popri Vianociach a Štedrom večeri sa vnárame do mystéria zimného slnovratu, cítime to, čo vedeli tí pred nami: Slnko sa práve otočilo a včely sa pripravujú na prvé prelety: prichádza leto. Ono folklórne - na Nový rok o slepačí krok – je presné. V najtemnejšej noci a najkratšom dni sa to láme a Slnko, stojac tri dni na svojej polohe, necúvajúc ani nenapredujúc – začína naberať na sile (a my so solárnymi panelmi by sme vedeli o tom rozprávať, lebo tým doslova žijeme a doslova sme od Slnka závislí...). Dni sú o desatinu sekundy dlhšie, no do konca februára , nazývaného tiež ľuteň (lebo je naozaj krutý, tým, ako sa to nechce a nechce skončiť) to spraví dve hodiny svetla navyše! Tak je zima či nie je? Je i nie je. Je leto i nie je. Spomeňte si, čo ste sa učili na geometrii o kruhu.

Alebo si spomeňte na symboly jin – jang. Je to presné vyobrazenie neduality, postupnosti, relatívnosti všetkých javov, kedy najhlbšia noc obsahuje v sebe zárodok úsvitu a poludnie už značí, že ideme „z kopca“, k večeru.

Oheň a voda

Morena síce drží vo svojom vrcholnom období kľúče od kráľovstva pevne v hrsti, sediac na ľadovom tróne zo zamrznutej vody, no v diaľke už sa krúti jemný vietor, a to prichádza mladý Jarovít, zosobňujúci vzduch a zmeny a jarný vietor, prinášajúci so sebou prvé predjarné búrky a hrmenia. Hromnice, kde sa klaňali starí Slovania Perúnovi, bohovi búrok, metačovi bleskov a patrónovi lukostrelcov , sa dejú na podklade snehu, no s čerstvým jarným vetrom , zapálenými ohňami alebo dnes kostolnými, hromničnými sviečkami, pripomienkou starých predkresťanských obradov.

Od zimného slnovratu sa tiež začína posilňovať mužský princíp, vlády sa ujíma vzduch a narastajúci oheň, ktorý potom vrcholí na letný slnovrat. S narastajúcim ohňom, ktorý pribúda po jarnej rovnodennosti – odprevádza s a už nepotrebná a dožívajúca Morena a striedajú ju mužskí bohovia – sa vzduch a oheň miesia v divotvorných zmesiach a od slova k činu nie je ďaleko. Vzbĺkajú vášne a vybuchujú emócie – a mesiac máj maľuje mámivo iluzórne obrazy pred našimi očami za bieleho dňa i v noci. Nemyslí nám to, iba cítime a vnímame. Všetko vrcholí v letnej slnovratovej noci, kde slávi svoj vrchol oheň, symbol tohto sviatku. Perún a ženské kruhové tance, palice ako falické symboly, skoky cez oheň. Ohňové kolesá spúšťané dolu kopcom nad dedinami, a plieskanie bičom. Plodenie potomkov, ktorí sa potom rodia na sklonku zimy, v predjarí.

Mužský pricíp s veľkým rachotom a slávou odchádza do úzadia a odovzdáva zasa moc skľudneniu, zemi, vode, žene. Veď veľké ohne nad dedinami sa pálili pôvodne dovtedy, kým neprivolali dážď – teda oheň pritiahol vodu. Niekedy to trvalo aj týždeň...Sviatok sa nazýval aj Kupalo, a bol spojením ohňa s vodou, teda dva naoko nezlučiteľné živly, dva protiklady, sa tu spájali, tak, ako sa spája muž so ženou – čo sa tu dialo tiež vo veľkom.

(Nadradenosť živlu vody nad ohňom je zjavná – voda je zdrojom života, a podľa starých slovanských mýtov Veľký biely had, naša pramatka , vzišla z vody. )

Vesmírny tlkot srdca

Všetky národy, kmene, skupiny boli pôvodne prírodnými a tak ctili Veľký kruh a jeho zákonitosti. Kým žili v prostredí, kde rástli stromy, kvitli kvety a pod nohami cítili zem, nie asfalt, inak to ani nešlo. Veľký kruh je silnejší ako ten najsilnejší jedinec a bez neho by neprežili, keby ho nepochopili. Nemuseli ho študovať, ako to robíme dnes my, oni ho žili, žil sa sám osebe a oni boli jeho súčasťou. S najväčšou radosťou, pretože kým žiješ v kruhu, si nažive, aj keď si zdanlivo mŕtvy. Nejestvuje nič presnejšie a pravdivejšie ako je kruh, pochopíš cezeň zákonitosti života a smrti a života...Tí pred nami ho uctievali ako posvätný a pochopili, že všetko pochádza z neho a sa vracia doň. A ty keď ho vidíš, si v bezpečí, lebo vesmírny tlkot srdca ťa ochráni a prebudí aj uspí.

Karpatskí Pecúchovia