My a publicita

My a takzvaná publicita

S Andrejom Jobusom Budislavom sme mali taký rozhovor (u hrnčiara Aďa v Trvajovej doline): vylepšovať kredit a obsah súčasnej publicistiky, teda novín, televízie či rozhlasu – alebo nie. Uvažovali sme vtedy nad tým, či poskytovať pre ne rozhovory a pustiť ich do svojich obydlí a či sa vôbec s nimi dávať do reči. (Aďo ich vyhnal zo svojej kuchyne, Andrej je povoľnejší a má názor, že treba šíriť „osvetu“. Ako muzikant to možno potrebuje , hoci – neviem…) Ja som zas presvedčená, že keď nie, tak nie. (Vychádzam ako novinárka, ktorá dobre pozná svojho nepriateľa, z poznania tohto prostredia a jeho základov. ) Úroveň médií sa totiž – aspoň na Slovensku určite- nachádza v hlbokom podzemí, asi na najnižšom možnom bode za posledné desaťročia. Komerčný svet a jeho duchovná úroveň, stvorená matrixom, kopú v kŕčoch. Médiá teda zvolili vylepšiť tento stav prinášaním správ aj z „iného sveta“ – teda reportáže , rozhovory a obrazový materiál (lebo je to naozaj pastva pre oči, podobne ako keď s a v uliciach mesta zrazu zjaví starý typ auta, hneď všetci ožijú). Pod iným svetom rozumiem – aj oni – alternatívu. Noviny zrazu vyzerajú, že sú „in“ a otvorené aj iným princípom vnímania sveta než ten, na akom stoja. Budia dojem, že sú „iné“, a vôbec, nie sú sto rokov za opicami. Som za to, nemiešať hrušky so slivkami. My tiež nepíšeme o parlamente alebo novom type áut. Komerčné médiá majú – ako všetko- svoj strop, cez ktorý sa nedostanú. Snažia sa ho zvýšiť umeleckými fotkami, lyrickými témami alebo práve nami. Treba si počkať, kým sa prirodzeným ohratím svojej podstaty vybijú a potom môžu podľa prírodných zákonov padnúť a znova vstať, už zmenené. S inými ľuďmi, zásadami, piliermi, na ktorých stoja. My im svojimi príbehmi, postojmi a životmi nebudeme skracovať ich neodvratný osud. V konečnom dôsledku, uškodili by sme im a aj ich čitateľom, zasiali zbytočný zmätok do hláv. Nech sa držia svojich osvedčených tém, ľudí, na ktorých si vybudovali predajnosťa hrajú s čistými kartami. Vidím ako nedôstojné toho, čo my (nemyslím iba Pecúchov) žijeme, aby sa to „fuklo“ do 4 minútového riportu v markizáckom Reflexe, ako nám bolo ponúknuté. Alebo ako výplň dôsledku uhorkovej sezóny v týždenníku Žurnál, keď sme otočili od dverí úprimne zúfalého reportéra s fotografom (neviem, či mi je ho ľúto, a to nie je škodoradosť!)Atď. (Vynárajú sa pravidelne.) Môžeme si predsa vyberať. Voliť. A tak výnimku tvoria časopisy venované duchovným náukám, lukostreľbe alebo životnému štýlu, ktorý je nám blízky. Teda určené rozhodne tým ľuďom, čo sú v menšine a netvoria stádo. Takže to vyzerá tak, milí pecúchovskí čitatelia, že najbližšie roky sa o nás budete dozvedať „iba“ z nášho časopisu alebo z internetovej stránky (čo ja osobne tiež neznášam s veľkým nadšením). -wel-

rzelnik
Veru tak, dobre píšeš

Veru tak, dobre píšeš Weleslava, keď v novinách píšu o nejakej alternatíve, nemusí to znamenať že sú tej alternatíve naklonení a chcú ju podporovať, často je to len o tom že sa chcú zviesť na jej popularite (viď napr. záplavu informácií o biopotravinách či feng-šuej), alebo to môže byť aj o tom ako píšeš, že potrebujú rýchlo do uzávierky nejakú výplň, vatu. No skutočnosť je taká, že aj v brutálne prematrixovaných médiách či firmách pracujú ľudia, ktorí naozaj úprimne chcú robiť niečo dobré pre svet, a dokonca aj v rámci matrixu fungujú firmy, ktoré sú hodnotovo a spôsobom fungovania oveľa čistejšie a „alternatívnejšie“ než akákoľvek pravoverná a prísne nekomerčná alternatíva. Akékoľvek jednoznačné a čierno-biele delenie sa mi teda zdá povrchné, treba to podľa mňa rozlišovať prípad od prípadu. Ja osobne už odmietam delenie na „komerčné“ a „alternatívne“, lebo to sú len mätúce nálepky, ktoré nejdú k podstate veci. Nálepkovanie nepomáha rozlišovať, skôr to ešte viac zamotáva. Oveľa dôležitejšie je, či tá vec má dušu, a to sa dá rozlíšiť skôr srdcom než nejakými dopredu danými kritériami (komerčné/nekomerčné, menšinové/stádové).

Ešte k tomu 4-minútovému riportu: Noam Chomsky často zdôrazňuje, že na vysvetlenie nekonvenčného názoru treba oveľa viac času než koľko je obvykle k dispozícii v masmédiách (odporúčam dokument Výroba súhlasu), takže to môže byť nielen nedôstojné, ale aj nebezpečné, lebo profi-redaktori si z toho vystrihnú to čo sa im hodí, aby ohúrili telestádo a rozdráždili peoplemetre, ale pritom môžu danej veci viac uškodiť ako pomôcť.

Ale súhlasím aj s Budislavovým postojom „treba šíriť osvetu“, hlavne vtedy keď to niekto dokáže podať vtipne, že sa človek na tom dobre baví, a pritom tam vie prepašovať aj hlboké filozofické pravdy, ktoré by s vážnou tvárou neprešli cenzúrou. Budislav toto vie a robí to skvele, minule som čítal v bulvári rozhovor s ním a skoro som spadol na zem od smiechu.