OZ Karpatský pecúch

p { margin-bottom: 0.21cm; }

Obrad ako cesta k vlastnej duši

8.Pokračovania

OBETA

Už tento článok o obete začal obeťou: slnko sa neukazuje vyše týždňa, a my fungujeme na solárnej energii. Všetky naše písomné správy, vyjadrenia odkazy, články idú na slnečnú energiu. A tak si laptop nezapneme a prinášame obeť Morene (čo vládne a zastiera svetlo) svojimi očami (sliepňame pri sviečke), svojím nepohodlím (sedíš tak aby ti ruka nevrhala tieň) vynaloženým úsilím(písanie ručne)... Dávame niečo, aby sme sa k niečomu dopracovali. Niečo stratíš, niečo získaš, ako hovorí klasik.

Toto je obeta, akých je v dennom živote veľa. Výmenný obchod. No na tomto základe je postavená aj obeta v obrade. Posvätné hájiky našich predkov, miesta, kde sa konali obrady, pripomínajú dnes budovy kostolov. Zväčša stoja na strmých miestach, prijímajúce ich silu, a čo je nemenej podstatné, aj návyk generácii chodiť práve a presne na tieto miesta. Nás upútava skutočnosť, že ak sa práve nenachádzajú na rovinách južného Slovenska, stojí dodnes väčšina najmä dedinských, kostolov na kopci – strmom alebo aspoň vyvýšenom nad okolím. Cesta doň obvykle vyžaduje fyzické úsilie. Vyšliapať si, zadýchať sa, zažiť nepohodlie tela. (A babky to udržuje v kondícii) Už tu vzniká naladenie, sústredenie na to, čo má prísť – teda duchovný zážitok po telesnom „cvičení“ iste intenzívnejší. Vynaloženie úsilia, mierne „pustenie žilou“, aby sa ti dostalo zhora viac či lepšie. Lebo rovnováha musí byť zachovaná, vychýlenie na jednu stranu a ukrojenenie z nej prinesie rovnako výrazné zhupnutie na druhú stranu. Niečo stratíš, niečo získaš...

Taká krátka cesta do kostola (predtým posvätného svätohája) je imitáciou veľkých pútí. Cesty na posvätné hory, púte do posvätných miest, obradnéumieranie pri dosahovaní blízkosti hory Kailás či občas aj skutočná smrťna svätých miestach Indie a v Tibete... Sila duchovného zážitku a prežitia po takomto vypätí je nezabudnuteľná, samotný obrad potom silno udrie na dušu obetujúceho.

Aj na našich podujatiach si ľudia pamätajú zopár takýchto náročných obradov: v snehovej metelici zimný slnovrat, cesta potme nad vinohradmi do lesov nad Mladou gardou, nepripravené ohnisko, zladovatelé konáre a kusy dreva na oheň... Tridsať bytostí pochopilo a hneď kmitalo, len aby čím skôr vzplanula hranica predslnovratovej vatry, pri ktorej s úľavou popisovali prekonané nepohodlie a napätie. Toto dalo obradu silu, na ktorú sa dodnes nezabúda. Noc, tma, žiadne silné baterky, iba sliepňajúce kahance na začiatku husieho pochodu mlčky cez sady, úžľabinami, les.. Konáre, čo sa ti pletú pod nohy, kameň, na ktorý stúpiš a bolestivo si podvrtneš členok, blato... Takto si pamätajú ľudia u nás cestu na zasnežené obrady v lese. Neistota, či sa iskra na oheň chytí, čo bude nasledovať, ako to bude celé prebiehať. Obeť prinesená prežitku obradu. A vedia alebo sa priamo tam naučia, že jedno nieje bez druhého. A prídu na obrad znovu.

K zvýšeniu duchovného vnámania obradu patrí bezpochyby aj pôst. Niekoľkodňový, alebo iba čiastočný – záleží od človeka a podmienok. My mávame pôst slova – mlčanie niekoľko hodín – spojený s pôstom jedla. Ľudia sa tešia na tento v bežnom živote nezvyčajný zážitok, keď sú sami so sebou v tichu a s odľahčeným telom. Je to obeť, vychýlenie sa z každodenného stavu, aj s násilím voči telu a mysli: telo sa dožaduje obeda a myšlienky prediehajú jedna druhú pýtajúce sa von. A naozaj sa stáva, že človek neunesie túto obeť. No väčšina ľudí si ju vychutnáva, lebo vie, že večer pri ohni už nebudú takí istí, ako pred pôstom a mlčaním.

Najbližší nadchádzajúci obrad bueme vykonávať pod holým nebom v karpatksých lesoch na Hromnice. Starý sviatok najsilnejšieho mužského boha Slovanov Perúna je zviazaný tiež s obetovanim. Okrem obetovaných výstrelov obradnými šípmi do posvätného duba práve pri tomto ohni chlapci robievali obrad podstrižín. Obetovali zo svojho tela hrsť vlasov – symbol sily a venovali ho ohňu. Odstrihol, či odrezal ich ten, kto zmienenú silu – moc chlapca preberal do svojich rúk. Jeho poručník, duchovný otec, líšiaci sa od pokrvného výchovou pre potreby rodu či kmeňa. Ručil za neho, držal nad ním ochrannú ruku, ale aj mal nad ním moc – mohol mu prikázať, viesť ho. Podstrižiny robia aj dnešné duchovné spoločenstvá (napr. budhistické) vlasy idú ako náplň do vankúša, na ktorom duchovný vodca pri obrade sedí. Z hľadiska bezpečnosti na našich obradoch vlasy neodstrihávame my, strihá si ich každý sám, a nepcháme ich ani do podušky. |To že sú podstrižiny veľmi starý a veľmi silný obradnoobetný zvyk a majú svoju neodškriepiteľnú moc, sme sa tiež veľakrát presvedčili: vzápätí zahrmelo, či zahúkala sova, alebo prešla srna. Duchovný svet odpovedal.

Nabudúce ešte stále o obete.

Karpatskí Pecúchovia z Myjavy

www-karpatskypecuch.org