OZ Karpatský pecúch

Obrad ako cesta k vlastnej duši

7.Pokračovania

Najtemnejší, najtajomnejší, najvzrušujúcejší a čarodejný mesiac december - mrazeň je takmer za nami. Plný obradov a veštieb, kedy sa ľudské spoločenstvá budili do rán nabitých silou, akú dokáže vydať iba duša pred posledným výdychom, telo pred posledným zúfalým činom záchrany pred zánikom, brána z tmy do svetla tesne pred otvorením sa. Je to magická zmes namiešaná z prvkov zániku a zrodu v takmer jednom tom istom okamihu...Slnko zomiera a rodí sa nové. Svet sa z tmy vynára do svetla.

Toto všetko v sebe nesie koniec roka. Naši predkovia našli naň názov - zjavne v súlade s duchom kresťanstva – strídžie dni. Predtým to boli dni zázrakov a radostí - napriek tme bolo všade plno veľa svetla z obradných ohňov a veľa malých svetielok mninimálne v dňoch mimo splnu.

A strigy – teda vedmy - dokázali nielen škodiť, ale aj pomáhať a radiť.

Lebo v tomto období vládne voda - je to ženský živel s hĺbkou, temným dnom, rýchlosťou a premenlivosťou, ale aj tuhnutím počas mrazov, kedy sa mení na zrkadlo vašej duše. Uvidíte tam odraz svojich myšlienok, prianí, seba krásneho i odpudivého. Toto zrkadlo prináša prísnu pravdu o vás samých.

Ľadové kvety sú dokonale krásne, a ak stojíte dlhšie uprostred padajúcich snehových vločiek na lúke či v lese, hypnotický spánok v náručí vládnucej bohyne smrti Morany, Moreny, Máry, Marmurieny uprostred bielej a čistej krajiny vás neminie (obávajú sa ho aj vodiči, ktorí sa na diaľnici dostanú do snehovej metelice, je to spoľahlivejšie ako Maokova hudba pred spaním...)

Hadia kráľovná

Veštilo sa samozrejme takmer denne, súmračné dni boli nasýtené magickým duchom. Liatie olova, trasenie stromov, načúvanie štekotu psov, sledovanie správania sa a vzťahov medzi ľuďmi v rodine či dedine...všetko nieslo význam. Ešte aj sánkovanie sa bolo obradné, malo doniesť dobrú úrodu konope a ľanu (dĺžka trate rovna sa dĺžka rastliny- čím viac, tám lepšie...)

Veštby na rodinné záležitosti, zdravie, úrodu. Čo kraj, to iné odchylky. Neustála prítomnosť zvierat a stromov a živlov v ľudskej spoločnosti poskytovala obrovské možnosti veštby. A neboli o nič horšie ako veštby podľa tarotu.

Najsilnejšie však boli dni a noci na Barboru, Ondreja, Luciu... začínali Katarínou,a kedysi sa veľa v tieto dni nielen veštilo, ale i tancovalo , veselilo, navštevovalo.

Luciou, ktorú neskôr ohovorili ako kráľovnú bosoriek, vrcholilo veštecké obdobie strídžích dní. Málokto však dnes tuší, že pôvodne bol toto deň zasvätený starej bohyniMokoši, jednej z podôb Moreny – a opačne. Bola správkyňou rodiny, domácich prác, najmä ženských, princípom vyvažujúcim mužského Perúna. A jeho družkou či druhou polovicou zároveň. Lebo všetko bolo vnímané ako jeden Kruh, Kolo, jedno prechádzalo v druhé a zneho vychádzalo. Mokoše sa báli neverní manželia, ctili ju vydaté ženy a matky. Bola Bielou Haďou kráľovnou, pramatkou rodu, s dlhými rukami , a tak farba dnešných Lucií, ktoré my pravidelne obradne uskutočňujeme na Myjave rok čo rok, je biela. (Lucie donedávna volali na západnom Slovensku bohyňami – staré veci za zachovajú občas v slove, nad ktorým iba v nepochopení a nadšení postojíme.)

Večne v kruhu

Strídžie dni trvajú po Kračún – deň zimného slnovratu. Potom pridchádza dvanásť dní zastaveného času – Vianoce. Duch zeme sa nadýchol a pomaly začína vydychovať.

Badni dan – tak volajú dodnes Srbi deň, kedy sa oslavuje . Nie je totožný časovo s našimi Vianocami, Srbi oslavujú podľa iného kľúča , je však spoločný v starom zvyku doniesť do stredu domu v slávnostný večer zhromaždenej rodiny – bol to kedysi rod a bolo to vonku, pod šírym nebom – imelom ozdobený dubový kmeň a zapáliť ho. Dymiaci polievať medovinou, posýpať makom...pekne sa nám to podarilo pred rokom v našej roklinke v lese Malých Karpát, v kruhu bytostí, ktoré prišli s nami sláviť do lesa koniec roka k obradnému ohňu.

Pri obradnom ohni sa veštilo, a spájal sa zasa oheň s vodou – lebo v zasneženej krajine oheň prinášal pohyb nových dní, nového roka. Boli aj veštby lukom a šípmi cez oheň, ako sme o tom už písali. Ich sila spočíva v načasovaní, prostredí, spojení živlov, ktoré aj jednotlivo majú premenlivosť odrazu.

Čarodejnou bylinou tohto obdobia je imelo. Udivovalo svojou zelenou farbou a sviežosťou uprostred bielej zimy a tým, že rástlo v korune posvätných stromov tejto oblasti, duba – alebo borovice. Uctievali ho teda všetky pôvodné kultúry z tohto územia.

Imela sa nik nesmel dotknúť kovom, lebo by stratilo svoje liečivé účinky.

Zostreľovalo sa v dubovom alebo borovicovou lese aj obradným spôsobom, dreveným šípom bez použitia kovového hrotu. Imelo zdobilo sviatočný stôl, viselo nad dverami, ovíjalo posvätný badniak.

Nesmie chýbať chlieb v tvare posvätného kruhu – štedrák, reťaz okolo stola – v tvare večného kruhu, bič v tvare kruhu, ktorý vytvárali pastieri pri svojich stádach, gúľanie chleba pre lepší rok, koledovanie - obchádzanie domov v kruhu - kole s prianiami a čistením . Všetko vchádza a vychádza do a z jednoty a spojenia...

Kto to vtedy nechápal, bol mimo, lebo nebol z toho sveta. Ten nechápal súvislosti a podstatu vecí. Nemohol ani veštiť, lebo nevidel.

Kto to chápe dnes, je tiež mimo, lebo nie je z tohto sveta. On jediný môže veštiť.

Magická Brána

Nedá sa obísť symbol prechodu, brány, ktorý poznačil celý tento zvláštny čas. Preto sa viazal aj na predkov, tých, čo odišli za priesvitný záves Máje do ríše bohyne Moreny, ktorí na nás vidia a sledujú naše kroky a činy, a my ich iba tušíme. Čarovné obdobie konca roka umožňovalo plynulejšie prechody dvoch svetov, a preto bola prítomnosť mŕtvych – báb a dedov - zjavnejšia. Volali ich k sviatočným stolom i obradom a veštbám, nechávalo sa im zo stravy, nosili im jedlo na hroby. (Prešli ste sa po našich cintorínoch okolo Vianoc? Možno ste boli dosť prekvapení.)

Kto chcel, mohol v tento silný čas bosou nohou vykročiť po žeravej pahrebe zo slnovratového ohňa. Znamenalo to pre neho, že je odhodlaný kráčať po ceste života v súlade, hoc aj po žeravej pahrebe. Tento čin patril k tradičným zasväcovacím obradom. U nás tak mnohí prešli a iných i spálil...

Nabudúce o obeti v obrade.

Karpatskí Pecúchovia z Myjavy