OZ Karpatský pecúch

Obrad ako cesta k vlastnej duši V.

Nie je čisto tam, kde je upratané, ale tam, kde sa nešpiní.

Bývať v energeticky čistom dome alebo inej stavbe je zásadné. Určuje to zdravotný stav obyvateľov , ich osudy aj partnerské a pracovné vzťahy.

Ako sme minule spomínali, staré domy samy o sebe sú časovanou bombou. Je veľakrát náročné na prvýkrát vychytať všetky silové zakalenia, ktoré sa pod domom alebo v jeho múroch nachádzajú. Je potom jednoduchšie zrovnať dom so zemou a po vyčistení pozemku postaviť niečo nové, s čistejšou energiou. Aj keď ani to nie je celkom výhra – cez pozemok môže prechádzať podzemný prúd vody, a nudiť sa nebudete. Naši predkovia stavali najčastejšie pri vode, oddeľujúc svet mŕtvych za vodu od sveta živých . Vode pod zemou sa vyhýbali z dôvodu jej „vodivosti“- je nosičom informácií aj bytostí rôzneho druhu. Aj studne pri dome čistili z podobných dôvodov:studňa bola bránou do sveta pod zemou.

Problémom prerobených starých domov býva nové usporiadanie miestností – napríklad predchádzajúci, dnes už nežijúci majitelia si chodili do kuchyne do kredenca po peniaze na alkohol. Vy máte ten kredenc ako starožitnosť v štýlovej obývačke,ktorú ste si z tej kuchyne prerobili, a potom sa čudujete, prečo tam návštevy tak zle spávajú.

Alebo je pri dome kôlňa či stodola, kde si vzal život prechádzajúci majiteľ. Iba dlhoročné neustále vydymovanie, mantrovanie- modlenie, duchovná dohoda s dotyčným a náročky roky odkrytá strecha, aby sa energeticky prevzdušnila, prefúkala a presvietila slnkom dokážu túto nepriaznivú záťažovú stopu zmazať.

No aby sme sa predčasne nevytešovali v panelákoch – treba si zistiť, či vaše krváky noc čo noc nezapríčiňuje poloha domu na bitevnom poli pred hradbami mesta!(Toto je osobná skúsenosť z obdobia, keď sme ešte bývali v meste.) Na očistenie priestoru je účinná nádoba s vodou , suchý strom s lapačmi snov alebo zavesené pierka z vtákov.

Zem sa očisti aj sama

Čistenie a očista je pravidelná činnosť ľudí i zvierat. My sa čistíme vodou, dymom, príroda sa čistí sama. Dnes je všetkým jasné, že najväčšia špina na zemi sú ľudia (i keď v médiách sa hovorí o nebezpečnom živle – vody, ohňa, veterných smrštiach - , v skutočnosti je očistný), a tak sa k nim aj Matka Zem správa. Ona sa očistí vždy, tomu verte – skôr alebo neskôr. Čo je to dve – tri generácie proti večnosti – rovnováha Prírody, a teda aj Zeme, vždy dospeje do bodu vyváženosti – a čo na tom, ak pri tomto vyvažovaní vyvanú do večnosti nejaké tie civilizácie. Vesmírne sily pracujú neosobne.

Nebolo to tak vždy, že sa ľudia správali ku svojej zemi ako k nepotrebnému odpadu. Kedysi si ju ctili , bozkávali ju pri návrate domov a robili pre ňu ďakovné a očistné obrady. V niektorých oblastiach Slovenska sa nesmelo po poli chodiť obutý, takú úctu prejavovali naši predkovia zemi, ktorá ich živila. Dnes traktor a kombajn surovo, rýchlo, s hlukom a bez obradu či zamyslenia spraví rýchly biznis a smrad a spálené konce rastlín, ktoré ani kozy nechcú žrať, ostávajú.. .

Ešte i dnes je však na zemi dosť prebudených bytostí, ktoré robia nepretržite obrady za uzdravenie Zeme a jej zachovanie.

Takou malou Matkou Zemou, bolo pre každého gazdu jeho statok. Svoje miesto tam malo živé i neživé. Mal presne rozdelené miesta, kam sa čo a kedy ukladalo, spracovávalo tak, aby sa to mohlo znovu a znovu o rok opakovať. Teda i keď veci vnímali, plnili, spracovávali odpad, nebol to iba odpad, lebo sa vždy vráti do zeme a znovu na stôl.

Keď prišiel vietor, ten upratal, dážď spláchol a mráz zastavil, slnko ohrialo. Ľuďom nevadilo zmoknúť, veď dážď ich prirodzene očistil a vedeli, že až zmoknú, raz ich slnko isto ohreje a osuší. Vnímali kolobeh tak, ako nik iný, tak ako zvieratá, ktoré nie sú odtrhnuté od prírody. Boli súčasťou celku. Dnes sa nechodí do prírody, ale máme domáce zvieratá, najčastejšie psy a mačky, ktoré nám simulujú život, ako bol na počiatku. Prisudzujeme im ľudské vlastnosti, mená a osudy. Ale tým istým cituplným ľuďom nevadí, ak sa zjedia kurence, či teliatka, keď poľovník vraždí v čase mieru prechádzajúc sa s nabitou puškou po dedine a strieľa mačky či psov. To je v poriadku. Ale náš domáci maznáčik - to je iné.

Pre Zem je to však všetko jedno. Je to príroda.

Vlasy darujme živlom

Niektorý odpad z kuchyne je toxický, a nerozloží sa na záhrade, ani v kontajneri. Myslím, že ani v našich telách. Fyzické čistenie však kedysi bolo súčasťou toho duševného. Dnes dochované pôsty plnia úlohu prípravy na silnejšie vnímanie obradu. Symbolické obetovanie prvého sústa alebo glgu nápoja nás spája zo zemou. Alebo ohňom, ak sa tak deje pri obrade v lese. Umývanie rúk má rovnaký základ, kedysi sa umývali s rovnakou vážnosťou i nohy. Dennodenné umývanie si tváre a očí, česanie, i to je obrad. Opakujúci sa.

V určitých obdobiach bol práve tento najčastejší obrad zakázaný – čím vznikol iný obrad. Napríklad po smrti blízkeho človeka sa i dnes v niektorých krajinách, v Grécku hoci aj na ostrove Thassos, muži istý počet dní nestrihajú a neholia si brady.

Pri česaní si vlasov ako očiste vlastnej sily robí veľa ľudí jednu chybu. Vyčesané vlasy hádžu do záchoda či odpadového koša. Vlastne sa na seba vy... alebo zahodia svoju silu do koša. Prirodzenejšie a bezpečnejšie je vlasy nechať voľne rozptýliť v živloch – zemi, ohni, vzduchu či vode. Také kaderníctvo, tak to je masaker. V dome je pohodlnejšie mať jedno miesto, kam odložíme vlasy, či nechty. Vlasy boli totiž v našej pôvodnej duchovnej kultúre symbolom sily, preto ich aj veľkí bojovníci a vedmy nosievali dlhé voľne rozpustené. Aj k odstrihnutým vlasom, tak ako aj všeobecne ku všetkému živému či neživému, sa správali ľudia s úctou, ženy si opatrovali svoje odstrihnuté vrkoče ako spomienku na silu mladosti na dne truhlice celý život.

Dnes sa zvyknú odkladať prvé detské vlasy ako doklad nedotknutého a čistého obdobia nášho života, ktoré sa odstrihnutím a začlenením sa do uniformovanej spoločnosti končí. To sú dnešné dozvuky podstrižín, starého slovanského obradu prijatia dieťaťa do skupiny dospelých, chlapcov medzi mužov.