OZ Karpatský pecúch

stodola11.jpeg

[*stodola2.JPEG*]

[*stodola3.jpg*]

[*stodola4.jpg*]

[* stodola5.jpeg *]

Foto Šimonka

Naše jesenné streľby

 Po dlhom teplom lete sme plynulo prešli do lukostreleckej jesene.

Viac menej všetky voľné dni sa u nás stretali bytosti so zámerom vyrobiť si svoj vlastný, dlho zvažovaný luk. Alebo si ukovať hroty. A vždy strieľať.

Lukostreľba posvätenia nových lukov, lukostreľba za duše predkov, lukostreľba s veľkým bubnom a píšťalami. No vždy v lese, s ohňom.

Rovnako ako ani jeden šíp nie je dva razy rovnako vystreleny tak sa aj ani jedna lukostreľba nepodobala druhej. Avšak všetky sa spájali v jednom bode. Vyrobiť si luk je ako dať sa na cestu. Každá hoblina, trieska odletujúca z polena sa približovala k tvaru luku a vzďalovala od polena. Tak sa aj ľudia postune okresávali a odpadávalo z nich všetko okrem podstaty. Tak bolo vidieť druhý na deň zmenu v ľuďoch. Neistotu im dodal až prvý výstreľ dodiaľky, ktorý ich svojím minimálnym 120 metrovýmm dostrelom ich presvedčil, že nedreli nadarmo. Samozrejme najťažším orieškom bol rovný šíp, ten nakoniec všetci zvládli vyrovnať.

Ďalšiu výrobu sa Lubo popasoval s ohňom v snahe ukuť hrot miesto kutača a zistil, že železo treba kuť kým je žeravé. Lukostrebu slnečných jesenných dní si s ním dobre užili Marek Sikul zo Senice, Jakub z Nitri i Častava s Jurajom ktorí prišli zastrieľavať novovyrobené luky. Na strelnici v stodole si všetci riadne prsty precvičili s bubnom a píšťalov. Potom sa všetci presunuli do lesa kde si riadne zastrielali až do zničenia prstov. Výstrelili sme všetky šípy do terča za Weleslawine uzdravenie.

Dušičková lukostreľba začala krátko po polnoci, kedy k nám zavítala skupina Tvoriladových obradníkov, ktorí sa po obrade Mokoše na Starom hrade presunuli na Krížne cesty k nám kde prespali pri -6stupňoch. Z celej skupiny ostal na Dušičkovú Mokošinu lukostreľbu len Marek. Zo zimou a hmlou sa ten deň prišla popasovať i Svetla s Peťom, Juraj a Silvia. Zo studenej stodoly sa presunuli k ohňu do studenšieho lesa. Tam sa popasovali s vlastnou veštbou aby im priniesla úspech v ďalších dňoch. Posledná jesenná lukostreľba bola slnkom v stodole zaliata a prosby o teplý ďeň boli vypočuté. Ďalší Marek čo si vyrobil luk sa pridal k strelcom v nedeľu. Streľbu pri bubnoch a píšťale v stodole si budú dlho všetci pamätať rovnako ako tú tradičnú v lese, ktorá sa niesla v divokom tempe a šípy len tak lietali. Všetci zostrelili malý terč a zistili, že rýchlosť v streľbe je rychlosťou mysle, kto váha ten nestrieľa. Kruhové streľby všetkých spojili i do dvoch lukosteleckých hier i poslednej obradnej streľby. Každá bola iná. Vždy iný ľudia len Marek zo Senice videl všetky. Na ňom bolo vidieť ako sa zmenil uvoľnil a nielen v streľbe zdokonalil. Pre ostatných bolo dobré vidieť iných strelcov strieľať. Každý výstrel bol plný a naostro. Možnosť zasiahnúť seba zmeškali len tí čo ostali doma. Energetické pole vystrelených šípov na dvoch miestach rastie a tak s každou ďalšou streľbou sa strelci ľahšie napájali. A napájaťsa , napínať luky i pušťať šípy budú ľahšie.