OZ Karpatský pecúch

Lukostreľba ako obrad XIII.

Motto:„Panebože, chráň ma od priateľov, od nepriateľov sa ochránim sám.“

Jednoduché a výstižné. V dávnej dobe bolo hneď všetko jasné. Ak vás niekto považoval za nepriateľa, strieľal. Ak ste boli priateľ, nechal vás prejsť. Jasná reč. Dnes neviete, kto je kto. Ľudia majú prirodzenú potrebu sa brániť. Medzi lukostreleckými Mongolmi bol taký zvyk. Na znak pokrvného bratstva si strelci vymenili hroty šípov, lebo verili, že im nebude ublížené vlastnou zbraňou a ak by to porušili, sami by zhynuli vlastným šípom. Dnes vám nepomôžu ani žiadne zmluvy, nech sú poistené akokoľvek. Kto vás chce zradiť, spraví tak . Čo pomôže, je jedine čistá, stopercentná lojalita k blízkym i neblízkym. Rovnako sa správať k priateľom i k nepriateľom. A byť neustále v strehu. Bdelosť, to je celé, tak bolo povedané dávno a stále to platí rovnako. Lukom však obrazne povedané porážate nepriateľov, tak by ste mali byť čistý. Najväčším nepriateľom ste si sami pre seba, tak treba vyriešiť najprv toto. Ak dokážete poraziť seba samého v lukostreleckom súboji kto z koho, už nenarazíte viac na nepriateľov.

Keď nie je čím strieľať

Čo robiť v takom prípade? Sú dva stavy. Chcete sa venovať lukostreľbe a neviete ako, nemáte luk, neviete si ho ani vyrobiť, nikoho s lukom nepoznáte, nemáte naň ani peniaze… Pokiaľ je vaše odhodlanie naozaj veľké a cítite na prvý raz, že lukostreľba je vaša srdcová záležitosť a vnímate ju ozaj duchovne, váš šíp bol práve vystrelený a je len otázkou času, kedy nájde správny cieľ. Ak budete naozaj pripravený, stane sa. Ľudia sa k tomuto tvrdeniu stavajú skepticky a kývu hlavami, že jasne jasne, no srdce im to nepotvrdzuje. Možno im pomôže aj také malé cvičenie: Uložte si svoju predstavu luku do svojej mysle a postupne sa vám zhmotní. Jeho podoba môže byť rôzna, keďže luk je hlavne zbraňou duchovnou. Niektorí ľudia prechádzajú k lukostreľbe aby si zrýchlili veci – karmu – osud. Aby boli sami sebou. Podobne by mohli fungovať i iné zbrane, či dokonca nástroje. Forma nie je podstatná , ale obsah. Forma, tvar, sa v tomto prípade za ním dotiahne. Ak je luk v mysli zhmotnený, je to akoby bol aj vo vonkajšom, viditeľnom svete. Nemieerite ním na ľudí, zvieratá, používate ho skôr na zameranie situácie, otočíte ho v pohode aj proti sebe (lukom ako jedinou zbraňou sa nedá spáchať samovražda!) Luk so šípom vám pomôžu sústrediť sa, vrhnú okamžité svetlo na šedotu vášho okolia. Postoj lukostrelca v systéme cvičení hathajógy pracuje s dráhou hrubého čreva a pľúc, a teda s pocitom strachu. Keď lukostrelec stojí okamih predtým, než vypustí šíp, nie je nič . Strach, bolesť, radosť, nie je on a nie je svet – je iba okamih a výstrel.Očistné. Druhý prípad je pre majiteľa luku, ktorý luk v skutočnosti nemá. Môže byť fyzicky bez neho, môže ho zabudnúť a stratiť z mysle. Už ste to zažili. Viete, aké to je strieľať z luku. Ten pocit máte zažitý. A keď sa tak nedeje cítite, že vám čosi chýba. Ono z vás vtedy ale nič neodpadáva, lebo nestrieľate. Viac ľudí nám vraví, že bez svojho luku akoby neboli kompletní. Ak ho majú späť, sú spokojní. O prepojení s lukom je tu jeden malý dôkaz. Veci v osobnom živote sa začali lámať a luk sa nalomil, dva razy výrazne počuteľne praskol.(Nie je to príjemný zvuk, kto ho zažil, bude sa mu o ňom aj snívať). Luk sme vzali do opravy. Až po nejakom mesiaci sme sa k oprave dostali. Majiteľ luku to ťažko niesol, bral ho ako svoju súčasť. V ten deň, kedy sme nalomeninu na luku opravili, si jeho majiteľ zlomil ruku. Volal nám hneď, ako sa to stalo. Luk už bol zalepený a ruka v sádre. To je staré silné spojenie s živou vecou, ktorú dnes považujeme za neživú. Ak sme teda nedobrovoľne bez zvojej zbrane, je možné vykonávať lukostreľbu v mysli. Predstavujte si, ako držíte luk v ruke, aký šíp práve zakladáte a ako zasahujete cieľ. Vidíte to v reálnom čase života, ako sa veci zasahujú a ako míňajú cieľ. Môže stať, že jedného dňa rozlíšite pravý cieľ od nepravého, podvedome vystrelíte hoc aj na fotku majstra, ktorý tieni sochu Budhy. Lebo aj on vravel, že treba sa sústrediť na cieľ a to čo je pred ním je len prekážka. (To sa stalo Weleslawe v jednom chráme v Pyrenejach.)

Obrad k slnku

Svarog – boh slnka bol uctievaný a vzývaný celé veky. Na jeho počesť sa pália ohne, chodí sa po žeravej pahrebe. Spieva sa, tancuje, strieľa z luku. Keď strieľate, snažíte sa mať slnko za chrbtom či po jednom boku, aby ste v jeho teplých, svetlých lúčoch ľahšie našli cieľ. Proti slnku to ide ťažko. Tak žiarivý je Svarogov kotúč, že ani slnečné okuliare vás neuchránia. Svieti vám na cestu. Niečo osvetlí, na iné vrhá tieň, iné roztopí, či spáli. Tak ako aj v živote veci, ľudí, deje a činy ste schopný vidieť a vnímať pokiaľ sú pred vami. Keď nejdete proti živlu, proti vetru, slnku. Ľudia to odjakživa robili, aby posilnili svoje pomocou sily živlov. Teraz je slnko ešte skoro hore, ale už pomaly zapadá a smeruje k zimnému slnovratu, kedy umrie a znovu sa obrodí. Je to ešte ďaleko, ale blíži sa to. Preto ľudia koncom leta ďakovali slnku za úrodu, obilie… Ďakovali, lebo vedeli, že inak by ničoho nebolo. Plietli sa dožinkové vence na konci žatvy, odkladali sa obradné vence na budúci rok. Streľba so slnkom a za slnko má svoje čaro, precítite tak jeho silu. A nevedomé vyberanie si cieľa sa stane vedomejším. Naučíte sa tak vnímať ďalší zo živlov, dodnes ste ho nevnímali. Streľba pri východe slnka je ako prvovystrelené slnečné lúče a pri západe ako posledné letiace šípy. Máte možnosť strieľať so slnkom a ono bude s vami celý rok.

Karpatskí pecúchovia, lukostrelci z kopanice www.karpatskypecuch.org