OZ Karpatský pecúch

Lukostreľba ako obrad

Spočiatku to bolo ako s bubnami.

Všetci okolo podliehali dojmu, že lukostreľba a bubnovanie na naše slovanské bubny – doby sú činnosti vyhradené iba pre chlapcov a chlapov.(Tak, ako aj hra na fujaru alebo kresanie ohňa.)

No je to, samozrejme, omyl.

Už roky to dokazujú počty dievčat a žien, ktoré na našich podujatiach pravidelne aj občas strieľajú, majú svoj luk a dokonca si svoj luk vlastnoručne vyrobili. Tak, ako aj napríklad píšťalu – koncovku a – samozrejme, s nami aj pri obradných ohňoch pískajú a bubnujú. Áno, aj na veľké bubny, tak, ako to robí Weleslawa.

(Tak, ako aj hrajú po boku svojho muža na fujaru a kresajú oheň – na letnej škole to trinásťročným chalanom musela ukázať ich spolužiačka Lesanka...)

Ženský prístup k lukostreľbe sa dosť výrazne líši od toho mužského. Iba prístup – výsledky nie. Lebo máme medzi sebou také divožienky ako Divomila či Patrícia, ktoré pália z luku s takým nasadením, aké nevidno často ani u ostrieľaných či vystrieľaných mužov.

No vo všeobecnosti strieľajú „baby“ s jemnosťou, vznešenosťou a veľmi vážne. Stretnutie s lukom je pre ne často nie „splnením detského sna“, ako nám uvádzajú na kurzoch muži – aj v bavorákoch alebo vlastniaci tri firmy.

Luk je pre ne to, čo sa im snívalo po nociach, čo je pre ne zosobnením odopieranej sily, slobody a samostanosti. Niekoľkokrát sme videli slzy stekajúce po lícach, keď dospelé ženy uchopili do rúk prvý raz svoj či požičaný luk. Pocity, tryskajúce znútra, sa vydrali napovrch a bolo to silnejšie ako ony...

Nezabudnuteľným zážitkom bola pre nás pedagogička Denisa z Haluzickej školy spred troch rokov, ktorá vo vysokom stupni tehotenstva, možno mesiac pred pôrodom, behala s nami po lese s lukom, neúnavná a s blčiacimi lícami, a to ešte nebolo všetko...V noci stála pri veľkom horiacom ohni na vyvýšenom mieste a počas nášho obradu a neutíchajúcim bubnovaním zanovito zasahovala svoj vlastnoručne zhotovený živlový terč, znova a znova, a vodu na ňom nie a nie zasiahnúť. Nedala sa stiahnúť dolu, bolo nám všetkým jasné, že tu sa deje niečo, čo nemáme šancu pochopiť, niečo medzi ňou a lukom, niečo staré prastaré, hlboké a ju samu presahujúce, čo tie slzy iba naznačili.

Ani Slávka Halčáková, keď si urobila svoj luk , neskrývala slzy. Mala ich v očiach aj pri našej prvej spoločnej vešteckej lukostreľbe v noci – vtedy v nej dozrelo rozhodnutie mať svoj nástroj sily a cesty, tak si ho u nás aj s celou tanečnou skupinou vyrobila. (V tej zostave prevažovali lukostrelci v znamení Strelca – bolo ich tam aspoň šesť!)

Dospelá žena a luk?

Ženy pristupujú k luku takmer bez výnimky s duchovným zámerom. Muži ho cítia kdesi naspodku. Tak mimochodom . Musia ho zo seba pracne dolovať, pomenúvať si ho, aby ho naozaj pochopili a uverili mu. Chcú obvykle hneď výsledky a zameraní na cieľ, zabúdajú na cestu. Sú ale o dosť uvoľnenejší ako ženy a nedajú sa tak ľahko znechutiť či zastrašiť. Lebo luk ti toto niekedy spraví, aby preveril tvoj skutočný zámer a záujem. Kladie ti odpor, švihá ťa tetivou po zápästí, až ho máš modročervené a opuchnuté, odiera ti šípom palec až do krvi – večná chrasta na tomto mieste „zdobí“ často ruky začiatočníkov aj mesiace. Šípy uhýnajú tesne pred cieľom, na ktorý celý čas neohrozene leteli. Nechcú opustiť tetivu. A všeličo iné si vie taký luk – zákerák vymyslieť.

Ženy sa niekedy takejto skúšky zľaknú. Nevyzerám nedôstojne? Nebudú sa mi smiať? Všetci tu strieľajú lepšie ako ja...Dospelá žena a luk- nie som „vadná?“

Je to vážna skúška odvahy. Vidíme často tú neistotu, roztrasené nohy – no ešte žiadna neušla! Skúšajú znova a znova, pracujú s lukom, skúmajú ho, a čoraz menej vnímajú ostatných.

A o to ide. Našli svoju cestu. Pre toto prišli. Dokážu sa pozniesť cez najväčšiu ženskú hrozbu – ako pri tom vyzerám???- a sústredia sa na podstatu: ja a luk.

Obvykle je to rýchly proces, no prejdú ním všetky. Nedá sa obísť.

A potom už im môže hovoriť kto chce ,čo chce.Vedia svoje a idú po svojej ceste.

Ich sila rastie, sebavedomie pevnie. Odráža sa to na prístupe ku svetu, je uvoľnený a veselší. Veci sa zrýchľujú, činy naberajú na váhe.

A luk im vždy spoľahlivo povie,ako na tom práve stoja.

Magická výroba

A potom nastane ten čas: priaznivé postavenie hviezd na výrobu vlastného luku.

Tento jav sledujeme už dlhšie obdobie. A tešíme sa z neho. Ženy si chodia k nám vyrábať luky v čoraz väčšom počte.
Pretože výroba svojho luku nie je len o výrobe. Takzvanej technológii a zručnosti. Je to práca so svojou silou, poznávanie svojich možností, dlhé rozhovory v stodole pri brúsení, dlhé rozhovory a spriadanie nití pri pletení tetivy, magickom ženskom umení...Na zaježovských Polomoch tesne pred zimným slnovratom takto do svitania sedeli tri „bosorky“ Divomila, Mirka a Ivana v prázdnej dielni a splietali tetivy svojich lukov aj lukov svojich detí , kým celý plný dom už spal. A z tejto práce plnej ženských snov, skúseností aj túžob by mala radosť sama prastará matka rodu, bohyňa Mokoš, keby ich takto pokope videla, polohlasom rozprávajúce sa, s prstíky jednotvárne vypletajúcimi ten istý ornament.

O tomto boli asi kedysi priadky, kam chlapi nemohli, kde boli nevítaní.Aj tak by im v tej chvíli vôbec nerozumeli.

No vidíme aj celkom iné obrazy. V studenej stodole o pred polnocou rúbe triesky Alena , ktorá. má za sebou celodennú prácu na luku v mínusových teplotách, a pomáha jej pri tom Dáša, čo si tiež prišla práve na Hromnice k nám vyrobiť konečne svoj luk – po to, čo dva mesiace strieľa s vypožičaným. A rozpráva nám o tom, ako ju terče, čo mala opreté o stenu pri posteli, celú noc budili a nemohla spať, kým ich nepreložila inam.

Ani jedna z nich nechcela čakať, kým sa oteplí, a vydržali tvrdé podmienky zimnej výroby na kopanici, keď si ešte musíš kúriť h slamenohlinenom domčeku a dva dni pracuješ v mraze, naobliekaná ako cibuľa. Toto neodradilo ani Katku s Romanom z Lučenca, a Katka už tiež nemohla čakať dlhšie, lebo luk chcela na svoje narodeniny, aby to malo ten správny magický dopad. Čakala už a rozhodovala sa dva roky. Tak čo ťa potom už zastaví? Ani stav tesne po operácii nie...

Toto všetko stojí ženy dosť rozhodnosti a trpezlivosti,a vtedy si povieme:to sú baby!

Text a snímky: Karpatskí pecúchovia