OZ Karpatský pecúch

Lukostreľba ako obrad X.

Prírodné živly mali vždy svoje miesto na obradoch našich predkov. Ich podoba v obradoch bola skutočná. Pokiaľ mali na mysli zem, použili hlinu. Ak potrebovali vzduch, dokázali ho vdýchnuť do píšťal. Ak chceli uctiť oheň, dokázali ho vykresať. Keď slávili vodu, dokázali ju preliať. Všetko bolo jednoduché a konkrétne a malo to hlboký zmysel. Pri živlovej lukostreľbe luk reaguje na vaše vnútorné živlové rozpoloženie. Pri streľbe na živlový terč vaše šípy lietajú na vaše živly. Buď zasahujete tie ktorých máte prevahu alebo ich dokážete viesť tam, kde vám živly chýbajú. Je to celé o to čarovnejšie, že terče si lukostrelci maľujú vlastnými rukami a srdcom, a sami najlepšie vedia, čo sa v nich za jednotlivými živlami skrýva.

Streľbou prekročíme hranicu

Vodný – zimný živel nastupuje v zime najprv ako dážď, potom mráz, ktorý sa mení v sneh a ľad. Odchádza znovu v podobe vody a dažďa , čo ju odplaví úplne. Voda sťahuje všetko na seba, je vodivá a vodorovná. Vo vodnej hladine sa odrazí aj najmenšia nerovnosť. Vodné plochy ako zrkadlá používali Slovania na veštecké účely. Dokázali v nich vidieť minulosť, prítomnosť a budúcnosť. V Čechách sa zachovalo známe Libušine veštecké jazierko. U nás sú tiež známe veštenia z vody(plávajúce dievčenské vence, liatie horúceho olova do suda s vodou…). Pri vodnej živlovej lukostreľbe sa prestreľuje vodný tok, jazierko. Niekedy stojí lukostrelec na vyčnievajúcom kameni z vody doslova obklopený živlom. Je to zásadný zážitok pre pochopenie toho, čo je streľba pri vode. Je dobré, ak pri tom ešte aj prší! Prestreľovanie šípov ponad hladinu zasa symbolizuje prekročenie hranice, prenos činov ponad rieku osudu, spájanie dvoch brehov živých a mŕtvych. Zasahovanie vodného toku alebo hladiny znamená ponorenie sa do činov, emócii a cesty. Človek je do vody stiahnutý, ale môže ju použiť i na dokonalú očistu a ona odplaví všetko z jeho činov. Voda je protikladom ohňa a sťahuje dolu, oheň horí hore. V základe majú aj rovnaký tvar. Kvapka vody a plameň sviečky.

V zajatí vody

Na konci tejto zimy, kedy vrcholilo obdobie vody, sme strieľali „vodne“. Pôvodný zámer bol síce celkom iný- v súlade s prichádzajúcim živlom vzduchu stráviť popoludnie práve jarnou oslavou šípov čo najviac v povetrí- ale stále sa meniaca príroda a stav vecí okolo nám všetký uložili túto úlohu. Voda tiekla lesom, vlnila sa ako had v tráve. Jazerá boli tam, kde je inokedy tráva. Obrovské stromy boli vyvrátené v koreňoch a neistú zem i kamenie voda presúvala kam chcela. Plnili sa však zásobárne vody na celý rok, aby sme v lete v období ohňa neuschli. Slovania boli neporaziteľní v blízkosti voných tokov. Do boja proti nepriateľom zapájali vodné rusalky a víly. V rímskej učebnici stratégii boja proti Slovanom bolo doslova zakázané útočiť na nich, pokiaľ majú za chrbátom akýkoľvek zdroj vody. Bojujú vtedy divokejšie a sú neporaziteľní. Voda ako prirodzená živlovo magická hranica ich aj sama upozornila, pokiaľ ju niekto prekročil, a tak boli včas pripravení na útok nepriateľa. Počas obradu pršalo. Hrejivý oheň spláchlo. Voda nám stekala po tvári, lukoch a šípoch, vlievala sa nám do topánok a tulcov, odplavovala naše šípy a terče. Napriek tom všetci strieľali ďalej, uctievajúc tento živel. Pri zasahovaní obradného terču, ktorý bol umiestnený za hladinou malého jazierka pod dubom nám voda ukázala, ako vie sťahovať a privlastňovať si naše šípy. Nik nemohol zasiahnúť terč, ktorý chránil vodný živel. Dokola a dokola…ani najpresnejší, inokedy úplne si istí lukostrelci, nemohli naraz zasiahnuť inokedy úplne dosiahnuteľný terč. A voda slávila svoje víťazstvo, zotrvačnosťou a stálosťou, vytrvalosťou a nemennosťou…mali sme pocit, že už nikdy nebude nič len stále sa valiaca voda z oblohy a čľapkajúca v našich topánkach a šumiaca nám v ušiach. Aj my sme prijali túto jej vibráciu a odovzdane sme strieľali …nekonečne dlho. Vodné bytosti a strážkyňa jazierka mala s nami svoje úmysly.
Až nakoniec Voľnomil, ktorému sa zlomil šíp a ostal ako obeta v jazere, zasiahol terč. Poprosil vodu o dovolenie strieľať ponad hladinu- a hneď zasiahol. Potreboval aj vo svojom živote, aby sa mu veci konečne pohli a stalo sa. Úspech jednotlivca slávila celá skupina ako kedysi pri obradoch. Dôležitý bol celok. A tak sme doslova preplávali koncom mokrej zimy.

Hadie vlniace sa šípy nad teplou zemou

Po vodnej zime prichádza vzdušná jar. Živel vetra všetko rozprúdi a vysuší. Svet sa dá do pohybu. Na jar po vynesení Moreny sa slávil možno ešte starší sviatok. Zobúdzanie hadov v zemi ukrytých. Tí symbolizujú plodivú sily zeme. Had sa na mnohých miestach Slovenska uctieva ešte aj dnes. Jeho miesto v príbytkoch bolo pod prahom vchodu do domu, kde sa mu ukladala misa s mliekom ako obetina. Had bol posvätne chránený a nik ho nesmel zabiť. Známa je aj rozprávka o Haďom královi. Had s korunkou na hlave sa tak zachoval na ľudových výšivkách, či drevorezbách na píšťalach, alebo najčastejšie na pastierskych črpákoch. Uctievanie hada ako hadej sily nájdem v mnohých kultúrach. U nás sa na Juraja zobúdzali hadi z dier. Ľudia ich krikom, práskaním biča a spevom zobúdzali, aby sa zem oteplila. Zakladali aj veľké ohne na očistu a teplo. Keď hady zo zeme vylezú, začne všetko rásť, dovtedy do zeme ani kladivom nezarazíte a potom ani kliešťami nevytiahnete, hovorí sa. V tomto období su časté sny o hadoch, ktoré len potvrdzujú ich silu. Zemská hadia lukostreľba hadích vlniacich sa šípov obnovuje silu zeme spojením cez vzduch. Šipy ako hady tu majú svoje miesto. Zapálenými dymiacimi palicami či šípmi do vzduchu dymom maľujeme čarovné ochranné obrazce. Deti to robia intuitévne, no je to stary zvyk kreslenia dymom. A potom nastupuje živlová lukostreľba s ohnivým znamením…

Karpatskí pecúchovia, Duchoslav a Weleslawa, www.pecuch.vsieti.sk