OZ Karpatský pecúch

Karpatské chrbáty v 10. 13 storočí. V predchádzajúcej časti o posvätnej Myjave sme písali o bukovskom priesmyku, ktorý prirodzene delí karpatský chrbát a v tom mieste jestvuje celé stáročia cesta. Takýto priesmyk sa ľahko kontroloval a strážil pred nepriateľmi. Prípad ne umožňoval dobrú ekonomickú kontrolu obchodovania dvoch svetov spojených bránou. Aby sa dala takáto cesta ľahko strážiť a kontrolovať v tak veľkej krajine bolo potrebné ju čiastočne upraviť. Obranný systém ktorý sa vtedy používal využíval tzv.záseky. Bol jednoduchý. Tvorili ich zoťaté na seba navŕšené alebo do seba zaklínené kmene stromov, obrátené korunami k nepriateľovi, tak aby znemožnili prechod daným miestom. Niekedy sa tiež zvyklo vyklčovať pruh lesa ktorý následne zarástol hustým porastom. Zabraňoval tiež obídenie zásekov z boku. Miesta kde sa záseky v minulosti robili nám pomáhajú určiť čo sa v danej oblasti vyrubovalo: napr.Jabloňov, dubové, bukové… Ich drevo sa používalo na stavbu zásekov. Stavbu zásekov mali na starosti samozrejme poddaný. V anonnymnej kronike z 12.13.stor. kde pri opise príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny „haličský knieža prikázal, aby … dvetisíc lukostrelcov a tritisíc sedliakov šlo vopred a pripravilo cestu cez les Heveš(Karpaty)“. Pochopiteľne niektoré obce sa snažili vydobiť si výnimku oslobodenia od robenia zásekov lebo to bola náročná práca. Obranu zásekov v tom čase vykonávali pohraničné stráže, speculatores alebo i exploratores, čiže vyzvedači, špehovia, ako aj sagittarii – strelci. Týchto strážcov v Uhorsku regrutovali z politických dôvodov z príslušníkov maďarského etnika, ale aj z kočovných Pečeňehov(maď Besenyő), Kovarov, Kumánov, Sikulov. K tímto kmeňom sa ešte vrátime v inej časti o Myjave. Treba tu ale spomenúť že Kovar – Kovárik je celkom bežné záhorsko – senické meno, ako tiež aj šikul(Vincent Šikula haha. Sikulovia zohrali významnú úlohu pri obrane konfíniia. V Plaveckom Mikuláši je ešte aj dnes bežné meno Zechel – skomolenina Zecul, ktorým sa v latinských listinách pomenúvajú Sikuli. Sikulovia boli výlučne v Karpatoch, za Dunajom si ich mýlia s Pečeňcami ako aj s pomenovaním speculatores  – peculatores pečeňec. Vraj vždy keď sprevádzali panovníkov na vojnových výpravách, vždy šli vpredu a okrem riadnej výzbroje mali aj sekery, ktorými v hustých lesoch razili cestu. Sekať bolo v čase vojny ich hlavným zamestnaním. V tomto čase vraj hovorili dobre bežným slovanským jazykom (yess – maďar slovensky). Táto informáciia a podporuje fakt, že čaom plne splynuli s pôvodným obyvateľstvom s ktorými sa zmiešali. (všimnite si tie ázijské typy mužov v Senici, Holíči, Skalici komparz do mongolského filmu ako vyšitý)Svoju službu vykonávali v Bývalej Bratislavskej župe a na potoku Trnava. Najprv ich nazvali Sekelmi neskôr Sikulmi. V Sekulách a v Moravskom Jáne kolovalo ešte aj v minulom storočí ľudové podanie, že obrannjá čiara sikulských stráží siahala od severného Sedmohradska cez Nové mesto pod šiatrom (Sátoraljaujhely) až po dolnú Moravu. Tu sa vedú aj spory o ich pôvode. Vraj to bol kmeň Atilových Hunov zo severozápadnej časti Balkánu matrikách týchto obcí sú bežné mená odvodené od kmeňových názvov Ich pomenovanie Sikul sa niekedy tiež mohlo odvodzovať od Názvy obcí Pečeňady, Sekule (Székelyfalva -dedina Sikulov), Rusovce, Stráž, Stráže… ďalej Veselé – (Végvár = hrad v konfíniu) Tieto jednotky organizované ázijským vojenským systémom na základe desatinnej a stotinovej organizácii. (desiatke mužov velil jeden muž, desiatim veliteľom desiatky zase len jeden muž atď až po 10000 (tuman vojenská mongolskí jednotka). Pečenehovia boli vyznávači Islamu, uhorský kráľ im to toleroval (kresťanský svet asi ešte nefičal). O islamskom živote svedčí v kostol v Lozorne silne pripomínajúci mešitu prerobenú na kostol.