Weleslawa: Kuchárska kniha Pecúchov 2,vyšla vo vydavateľstve Karpatský Pecúch v novembri 2012, DÁ SA OBJEDNAŤ NA 0907 940397, cena 8e plus poštovné cca 2e.
Recenzia:
Weleslawa: Druhá kuchárska kniha Pecúchov, Karpatský pecúch 2012, 79 s.
Kuchársku knihu obyčajne berieme do rúk, keď máme chuť na dobré jedlo. Pecúchovské kuchárky však možno odporučiť aj tomu, kto má skôr chuť na dobré čítanie. Nielen recepty, ale aj texty, z ktorých najnovšia Weleslawina knižka pozostáva, sú totiž poctivé, ozdravné a šťavnaté.
Vo všetkých oblastiach života, a teda aj vo výžive, nie je dôležité len „čo“, ale aj „ako“. A prvá, najvšeobecnejšia odpoveď znie i tu „bdelo a čo najvedomejšie“. Pecúchovská kuchárka je pre mňa preto predovšetkým jednou z možných podôb bdelého a vedomého prístupu k príprave poživne a jej požívaniu, príťažlivo spracovaným uchopením toho, čo nám umožňuje užívať jedlé dary prírody nie nevedome, bezducho, iba telesne, a teda ne-ľudsky, ale ducha-prítomne, oduševnene a naozaj človečensky.
Knižka je okrem toho i živým vhľadom do pecúchovského spôsobu myslenia a spôsobu života. Každému, kto u Pecúchov na myjavských kopaniciach aspoň nakrátko pobudol, opäť nachvíľu sprítomní farby, vône a čarovného ducha miesta, ktoré obývajú a zveľaďujú. Okrem toho všetkým poskytne množstvo dobrých rád, vzťahujúcich sa nielen k základným potravinám či k vybaveniu prirodzenej kuchyne, ale napríklad aj k vlastnostiam rôznych druhov drevín pri horení či k naladeniu pri príprave jedla.
V neposlednom rade je Weleslawina Druhá kuchárska kniha kuchárskou knihou v užšom zmysle slova, teda skvelou príručkou pre všetkých kuchárov a originálnym zdrojom svojských, nekaždodenných a lákavých receptov, podaných nie vo forme strohých a suchopárnych návodov, ale čítavých mini-esejí alebo mini-príbehov s názvami ako „Polievka z červenej repy“, „Vysmážaný list kostihoja“, „Slovanské placky“ alebo „Zabíjačková kaša bez zabíjania“.
A tak teda všetkým „dobrú chuť“, dobrú chuť do čítania, do jedla i do života…
Patrícia Elexová
Ukážka z knihy:
Burek
Pod týmto záhadným menom sme objavili božské jedlo, ktoré nás očarilo natoľko, že sme boli schopní za ním cestovať. Najprv do Brna, potom aj ďalej.
V Brne naša cesta viedla zo stanice vždy rovno k nenápadnému obchodíku na pešej zóne s predajom do ulice, kde si ľudia už roky kupujú popri pizze a hotdogoch aj burek.
Modlili sme sa, aby tam obchodík bol, aby ho nezrušili, ako sa to stáva – no nie. Nezrušili ho, dokonca sa rozšíril aj na priestor vnútri, kde sa dá tento úžasný koláč jesť dôstojnejšie než sme ho jedli dovtedy. Sprášili sme ho totiž hneď po tom, čo sme zaplatili, ešte teplý, postojačky: ja najčastejšie so zemiakovou plnkou, Duchoslav s tvarohovou. Kapustový – „se zelím“, sme si práskli napoly, aj keby nás malo roztrhnúť. Burek je totiž veľmi sýty a dosť veľký.
Ešte s mastnými ústami sme potom vošli do blízkeho kníhkupectva, a spojili tak duchovné s hmotným. (A dobré bolo aj pivo z kláštornej záhrady, varené priamo tam.)
Keď sme s radostným prekvapením celkom náhodou objavili burek aj v Chorvátsku v Rovinji, stal sa súčasťou nášho rovinského rána každý rok. Tam ho majú asi v troch súkromných pekárňach, hneď pri prístave, jeden lepší ako druhý, a tiež sme ho objavili v supermarkete, kde je lacnejší, ale aj menší a zďaleka nie tak chutný ako inde.
Okrem toho sa burek predáva aj na ostrove Thassos, a tam sme si vytvorili závislosť na špenátový. Kupovali sme si ho denne a s hanbou priznávam, že sme sa až triasli, kedy konečne otvoria pekáreň po poobednej sieste.
No a nedávno sa tento koláč objavil aj na Slovensku. V Piešťanoch otvorili dve nové pekárne, kde predávajú balkánske pečivo…a medzi ostatnými dobrotami aj burek. Nemusím tu zvlášť zdôrazňovať, kam vedú v Piešťanoch naše prvé kroky…
Čo je však úplne najlepšie, burek sme sa naučili robiť aj my!
Nezaručujem autentickosť „pravého“ burka z nasledujúceho predpisu, tento recept je náš a najviac sa približuje chuťou i vzhľadom k tomu, ktorý si kupujeme. Ako som napísala v predchádzajúcej knihe, dobrá kuchárka vie jedlo uvariť, keď ho vidí a keď si ho vie predstaviť – nepotrebuje na to popisy.
Cesto napríklad kupujeme, lebo vôbec nie som taká zručná pekárka, aby som ho vedela vyťahať – teda, zatiaľ som to ešte neskúsila. Možno časom, ale teraz používame štrúdľové z obchodu. Dá sa vybrať najviac domáce, bez umelých vylepšovadiel.
Otvoríme ho a na jednotlivé úrovne postupne kladieme plnku, ktorú vždy zabalíme. Ja dávam medzi jednotlivé vrstvy štrúdle aj ghí alebo olej, burek je potom šťavnatejší.
Myslím, že sú rôzne spôsoby balenia plnky do štrúdle, ja improvizujem, a balím tak, aby bol výsledok čo najviac bachratý, teda aby plnka veľanásobne presahovala svojím objemom cesto.
Plnky: zemiaková, teda uvarené zemiaky rozpučíme a premiešame s nasekanou cibuľou.
Tvarohová: do tvarohu, ktorý posolíme,primiešame aj trochu varených popučených zemiakov.
Do oboch plniek možno pridať aj na kúsky nakrájané údené tofu.
Je možné baliť aj hríbovú (podusíte huby ako na paprikáš a potom s pridaním zemiakov použijete ako plnku) alebo hokkaidovú (viď hokkaido – nátierka) alebo aj kapustovú (dusená červená aloebo biela kapusta s korením, nezabudnite ju zbaviť šťavy, lebo vám zničí celé cesto.)
Po zabalení na vrch koláča nasypeme červenú papriku, trochu kmínu, poolejujeme a strčíme do vysoko vyhriatej trúby. Na spodok plechu nezabudnite dať tenkú vrstvičku oleja. Pečieme do mierneho sčervenania koláča.