Čarovná košeľa

Čarovná košeľa, čarovná píšťala, čarovný luk

Tak ako v rozprávke (Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas) aj spomínané predmety sú zázračné. Pretože ich vytvorila najväčšia sila, aká jestvuje vo všehomíre, sila tvorenia, teda životná sila. Živa. Vyčlenili sa tak z beztvarej masy chaosu a neprejavenosti, ale nie len tak samé od seba. Ale cez ruky človeka – stvoriteľa.

Veronika, matka Sokola, nášho skvelého lukostrelca a Bytosti, nám medzi sviatkami zavolala a vyslovila prianie urobiť si svoju vlastnú píšťalu – koncovku. Po vlastnoručne vyrobenom bubne mala pocit (veľmi správny), že k zvuku bubna je koncovka nevyhnutnosťou – naozaj sa jedná o čarovné spojenie…“Mohla by som si u vás tú píšťalu kúpiť, no ja si ju chcem vyrobiť, svojimi rukami. Veď čo viac môžem na tomto svete urobiť, než tvoriť?“

Veronika to pochopila a vyjadrila presne. Deti to chápu tiež podobne – intuitívne sa snažia vyrábať, meniť, rozoberať, tvoriť . Všetko a zo všetkého.Donekonečna. Vyčleňujú sa tak voči svetu a premietajú svoju bytosť do hmoty, dávajúc urputne najavo, že žijú a sú jedinečné , sú kto sú. A svet si kľakne a pochopí. Spolupracuje, lebo taká je jeho podstata, keď ide o tvorbu.

Chápu to tiež dospelí, čo si u nás v stodole poťažkajú v sobotu ráno poleno, potlačia pochybnosti, čo sa im roja v hlave, dva dni sa v pote a krvi sústredene skláňajú nad svojou prácou….A potom sa vyberú do lesa či na pole za stodolou a ešte takmer neveriac vlastným očiam, vyšlú do sveta svoj prvý šíp. Z celkom nového, svojho,luku.

Bohovia – tvorcovia

Je to extatický pocit, a to sebavedomie im už nikdy nikto nevezme. Stali sa bohmi – stvoriteľmi. Pochopili svoju slobodu. Tvorba totiž nie je nič iné, než toto. Ak už človiečik aj začal veriť tomu, že je iba zmietajúci sa syseľ na špagáte, teraz vidí, že je ešte stále frajer, živá a životaschopná bytosť, schopná meniť hmotu, okolie a možno (konečne ) aj svoj život….(Mnohí sa dostanú až k tomuto bodu.Je to takmer zákonité.)

Ak nás odúčajú – a my sa nechávame odučiť- od ručnej práce ako je šitie, kresanie, kosenie, hrabanie, hnetenie cesta, hliny,pílenie, strúhanie, natieranie, sekanie, brúsenie, maľovanie…, berú nám našu schopnosť byť Tvorcami, vyššími bytosťami. A degradujeme na spotrebiteľov, nakupovačov, bezpríznakové tvory , klony seba samých. Naša životná sila klesá, naša životaschopnosť sa stráca. Stávame sa manipulovateľnými. Ako veci.

Klony útočia

Už sme na tomto mieste pred rokom písali o zázraku dotyku a životnej sile, schopnej animovať „neživé“ predmety a bytosti, čo sa stroju nepodarí, ani keby ho „abgrejtli“ na najvyšiu možnú úroveň.

Pretože stroje sú nastavené na presnosť. Ľudia sa tak rozhodli, keď sa trh zväčšil a prísun peňazí sa ukázal ako možný vo väčšom . Viac vyrobí stroj. A vyrobí všetko rovnaké, aby sa to dalo zaradiť, odvážiť, zmerať – a oceniť. A predať. To je „čaro“ strojovej výroby. Aj ona má totiž svoju mágiu…

Nepresnosť, mierne uhnutie z normy, je pre každú živú bytosť jedinečné – je to pečať biorytmu, dychu, osobitého energetického nastavenia. Intenzity a „zafarbenia” životnej sily. Kým presnosť a rovnakosť sú typické pre klony. Tak nezabudnite – nech žije nepresnosť, posun a – Život. Pretože ten „vyrába “ iba samé, neyopakovateľné originály.

Ešte nikdy nebolo tak dôležité bdelé rozlišovanie a streh na každom kroku, obozretnosť ako teraz. (Klony útočia!)Táto doba sa nás snaží pretlačiť do sveta virtuality, chápadlá tejto možnosti sa ukazujú z každej strany.

(Všetci poznáme moment, kedy si nás z času na čas program preverí reprodukovaním pokrivených písmen a číslic – tým sa jasne odlíšite od robota. A potvrdíte, že ste živá bytosť, teda prúdi vo vás životná sila-.ste jedinečný.Tie znaky nie sú ani presné, ani rovné – robot ich nerozlíši…)

Svoja košeľa na svoju svadbu

(Z tohoto hľadiska sa prestane čudovať otec synovi, ktorý si sám ušije prvú „košuľu“ na letnej škole , nechce ju zo seba stiahnuť, hoci z nej visia nitky, švy sú krivé a vôbec!- …A nosí ju k nám každé leto, hoci mu je už aj malá, vylepšuje si ju, nadšíva, rozširuje…Je to kus odevu, v ktorom je jeho sila, čas, „krv a pot“…)Aj šaty ušité na svadobný obrad vlastnými rukami, ako sa nám to udialo v jeseni koncom roka, nesú celkom inú energiu , než tie zo salónu alebo módnej dielne. I keď, aj tam je ešte pečať individuality návrhárky, v každom kuse. No ak si svoj život riadiš sám, ako to len ide, taký dôležitý prvok ako košeľa na svoju svadbu nenecháš na vkuse v podstate neznámeho človeka. Tak sme sa aj v tých odevoch potom aj cítili – ako vo vlastnej koži!

.Takže svoj luk, svoja lyžica, šíp, košeľa, hrebeň, bubon, hukadlo, píšťala….je vyjadrením a potvrdením vašej existencie, stopy vo svete.Je to obrad, nie zrkadlenia (dnes tak obľúbeného výrazu), ale vtlačenia. A premeny – sveta, seba a seba vo svete.

text a snímka:karpatskí pecúchovia, weleslawa a duchoslav

Pridaj komentár