Oživené obrady
Obrad samoty
„Zoberieš si so sebou vodu, niečo na sedenie, ceruzku, pero. Hore na Krížnch cestách pôjdeš buď vľavo, alebo napravo. Nájdeš si v lese miesto, ktoré ťa osloví, a zostaneš tam. Najlepšie bude, keď budeš vidieť na slnko, alebo aspoň môžeš sledovať obzor. Zneviditeľníš sa. Keď začuješ tri razy prásknutie bičom, vrátiš sa. Skôr nie…“
VŠETCI SI HO CHCÚ ZAŽiŤ
Iba tri hodiny trvá tento obrad duše. Odchádzali ho prežívať a napĺňať toto leto (aj tie predchádzajuce) viac než dve desiatky bytostí. Patrí k zásadným zasväcovacím obradom na ceste vývoja tých, ktorí u nás prechádzajú školou pre pokročilých. Je pripomienkou (a slabým odvarom ) starých zasväcovacích postupov na zvýšenie energetického poľa, na spoznanie seba samého, ako skúška odvahy mladých mužov, pri hľadaní vízie alebo jednoducho cesty ďalej.
Všetci si ním chceli prejsť. Je popri obrade mlčania (ktorý sa u nás koná v deň obradu a zúčastňujú sa ho aj najmenšie deti, nielen pokročilí či dospelí) najobľúbenejšou „skúškou“. Väčšina ho pokladá za úľavu. Kde už dnes sedíš na mieste vo voňavom lese, a nič nemyslíš, nič nemusíš, iba pozoruješ, dýchaš, načúvaš, vnímaš…? Aj tri hodiny sú pre neurotickú myseľ našinca celkom dosť. Dokonca je tento obrad taký obľúbený, že bytosti aj oželejú nejakú zaujímavú činnosť, ktorá im v čase ich neprítomnosti na dvore či v starej stodole – dielni, ujde. (Chlapi-lukostrelci z Bratislavy, čo si dorábali luky v našej stodole: „Kam ide to dievča?“ „Do lesa . Na samotku.“ „Čože?! Však to ani ja sa neodvážim sám na tri hodiny do lesa…“)
Niektorí na „samotke“ aj pospali, či zadriemali, nikdy nie nadlho, lebo cieľom nebol spánok, ale odosobnenie sa. No zvuky lesa a príjemné teplo v tieni stromu (a tiež neustála nevyspatosť ako následok nočných prechodov a večerných činností na našej škole, haha…)rýchlo dostanú človeka do hladiny alfa. (Aj ďalej.)
Neodchádzalo sa pritom vôbec kilometre od dvora. Cieľom pobytu je ústranie a zažitie lesa, nie prechod cez Karpaty.A precítenie samého seba v nehybnosti. Ideálna je zmena na skalu, pník, strom…
Toto (napodiv )pochopili všetci.
A potom rozprávali svoje zážitky.
LES OTRIASOL ISTOTAMI
Deti a bytosti do veku, kým nedosiahnu dospelosť, hovorili pred všetkými. Popisovali pokoj, ticho, zvieratá, ktoré stretli alebo videli. Obvykle srnky, veveričky a líšku. Všímali si vtáky, ich pohyby a zvuky. Očaril ich nezvyčajný tvar kameňa či skaly, niektorí si sadli k stromu, ktorý pritiahol ich pozornosť. Niektoré z dievčat upútal vietor, čo začal fúkať celkom nelogicky na jednom mieste , kde to bolo zvláštne. Našli sa aj kosti zvieraťa alebo huby. Niektorí si svoje pozorovania zapísali do zošita.
Dospelí svoje pocity vyjadrovali farebnejšie. Ich cestička do duše je mnohokrát vychodenejšia, než u detí a dokážu členitejšie popísať svoje pocity. Menovite na Mokošíne, kde sa zišli baby, ktorým nie sú neznáme meditačné techniky a ktoré si u nás už kadečo prežili, len tak ich niečo neprekvapí,pri popise prežitého hravo popreskakovali „krásy prírody“ a prešli rovno k podstate. Les pre ne nie je neznámy priestor, majú s nami zažité nočné i denné chvíle v priamom kontakte so živlami,.zvládajú tmu, samy vykrešú oheň čistým spôsobom , aj na snehu, aj v daždi, sú to Moreny s kosou, lukom, Mokoše s tkacím náradím, prešli s nami najdôležitejšie silové miesta v okolí a dokážu už viesť obrad. Slovanský šamanizmus chápu v kruhu roka a naučili sa vnímať súvislosti. No aj po niekoľkých rokoch práce u nás dostali podaktoré na „samotke“ zásah, ktorý otriasol ich istotami. Rozhovory o ústraní sme s nimi viedli jednotlivo, asi by sa ťažšie otvárali verejne. Jedna z nich prvý raz v života zrazu videla auru , iná sa stretla s temnou bytosťou svojho strachu, ) ďalšia strávila veľkú časť času na borovici, tak, ako túžila odjkživa, a zažila jej rôzne podoby, Kristína počula les smiať sa, jednej robili tanečné predstavenie dve srnky a prišiel k nej srnček, opísali aj kontakt s dvomi krkavcami …a všetky vyjadrili predsavzatie opakovať takéto dlhšie osamotené lesné pobyty. „Samotka “ a mlčanie predchádzali záverečnému obradu a spoločnej potnej chyži pod lesom, so žeravými kameňmi a očistným zliatím sa vodou zo studničky.
Podľa Junga je na spoznanie alebo “ obnovenie “ seba samého potrebné prežiť osamote prinajmenšom 7 dní. No máme pocit, že v dobe, keď sa všetko skracuje, virtualizuje a zrýchľuje, aj 3 hodiny môžu byť až priveľa. Už si nevieme ani len predstaviť, čo by znamenalo odísť na osamotené miesto napríklad na 24 hodín, ako sme v detstve zažili na poloskautských táboroch. A tiež sme na pochybách, kto by to z našich žiakov či návštevníkov zvládol… ( A v neposlednom rade:čo na to naša legislatíva…?) Hra na život, namiesto skutočného života, okolo nás veselo prekvitá.