Oživené obrady
Sila nádeje
Prítmie, stromy tvoria hradbu a milostivú klenbu nad veľkým ohňom v strede kruhu, vyzametaného do poslednej smietky, konárika, lístočka. Lesný chrám, svätyňa Mokošino lono, posvätné miesto stoviek obradov Malého i Veľkého kruhu. Aj teraz sa deje veľké stretnutie s predkami. Brány z oboch strán, východná a západná, sú otvorené a pripravené na príchod. Iba tlmene znejú tri bubny, zvyšujúce očakávanie.Bytosti vojdú.
TANEC POZVANIA DUCHOV
Svetelné a okrídlené , predznamenávajú príchod duší v kruhoch okolo ohňa. Mĺkvo, v polospiacom stave, pomalým mávaním krídel, defilujú pred očarenými zrakmi ľudí, stojacich v tichu. Poslovia z „druhej strany“ vláčnymi pohybmi, tváre biele, ako majú Nespoznateľní – bytosti hmlové a démonické, zvyšujú energetické pole, potrebné pre bezpečný a hladký priebeh obradu. Hluk už dávno ustúpil tichu, smiech a veselosť pri natieraní tvárí sadzami a uhlíkmi sústredenej vážnosti. Nekonečne dlho, celé trvanie večnosti, jednotvárne, námesační poslovia v hypnotickom spánku zvolávajú duše k hostine a ohňu. A privádzajú pritomných, stojacich v očakávaní, na pomedzie dvoch svetov.
Náhle sa naše Strážkyne prahu, biele čuvačky, spiace na vonkajšej stane kruhu, nepríčetne rozštekajú: východnou bránou vchádzajú do posvätného priestoru tvory. Obrovské, chlpaté, štvornohé. Ľudia ani nedýchajú.Vo vlčej a jelenej srsti sa zablyštia odlesky kvapiek vody, zhora začal jemne a husto padať dážď. Najlepší nosič pre záhrobie, po vode to ide ako po masle… Dobré znamenie.
Keď tvory prejdú bránou, postavia sa na zadné a zodvihnú laby. Pod hustou srsťou presvitnú ryšavé a plavé vlasy – Luna a Veverica…Teraz zvieracie kňažky ženských prabohýň, Mokoš a Moreny. Psice prestali štekať, spoznávajú svoje kamarátky. Najmladšia, Marija, sa znova pokojne vracia k ostatným, už nedoráža na neznáme zvery.
Obrad privolávania a nalaďovania pokračuje. Mužská a ženská sila sa zjednocujú, vytvárajú súlad. Operené bytosti, srstnaté tvory opisujú kruh a postupne opúšťajú posvätný priestor pri ohni.Kvílivý zvuk Duchoslavovej gajdice zakončuje Tanec pozvania. Miesto je pripravené a predkovia môžu vojsť.
ČISTÁ SILA
Po tomto obrade, konanom v svetelne najdôležitejšej časti roka,duchovne najitenzívnejšom období, sa nás účastníci Dušičiek, ktorí prišli z rôznych častí krajiny, pýtali na skupinku dievčat a chlapcov, tancujúcich v maskách. Nadchýnalo ich, ako vedome a „disciplinovane“ zvládali celý obrad, ako skvelo strieľali, a ako sa dôstojne správali v priebehu večera v lese. A to ešte nevedeli, že naša skupina „pokročilých“ sama pripravila obradné miesto, sama, iba s jednoduchým vedením nás ako dospelých , premyslela detaily tanca i masiek. (A tancovala v prevažne vlastnoručne šitých bielych košeliach a košeliciach a strieľala z u nás vlastnoručne vyrobených lukov !)
Ten deň sme žali plody spoločnej, niekoľkoročnej práce – konanej na letných slovanských školách, obradoch, lukostreľbách, výrobách. Sú to, čomu sa v reči obrazov hovorí „sokolíci“. Teda tí, čo nás na podujatiach podoprú a neskôr možno zastúpia, tí, čo pretrhnutú niť duchovnej sily našich predkov pomáhajú zväzovať a sceľovať. Nič to, že majú rokov od 11 do 17. O to je ich nasadenie väčšie a radostnejšie. A čistejšie. Je to naša sila nádeje.
