Bytosti s rohami aj krídlami sú prinajmenšom dvetisíc rokov v každej kultúre odsúvané bokom do sfér démonických .A je to tak v poriadku.
Pretože tieto stvorenia sú spojené s obdobím, kedy vládli v mysliach a v okolí človeka stvorenia viazané na živly a prírodu – démoni. Nijako nesúvisia s terajším svetom. Obdobie bohov a najmä obdobie jedného boha vylúčilo ich prítomnosť zo života a
presunulo ich do zakázaného pásma. Medzi spodinu a zlo. K atribútom moci patriace rohy a krídla, ktoré svojou podstatou prináležia zvieratám – teda prírode, teda obdobiu, kedy vládli a boli uctievané ženské vlastnosti a matriarchát
(veľmi zjednodušene povedané), sa vylučujú s kresťanstvom v podobe,v akej bolo rozširované na našom území. Starí mocní vládcovia živlov aj bohovia boli potlačení, no ich symbolika zostala. V krvi aj duši ich citime a vnímame. Lietajúci draci, vtáky vládnuce na oblohe, posvätné kravy a posvätný tur, nádherné jelene – páni lesov, to všetko vzbudzuje stále našu úctu a nadšenie.
Zvláštnym zvieraťom s rohami, ktoré nepôvodné náboženstvo na tomto území prevzalo do svojho arzenálu zakázaných – démonických stvorení, je koza, v prenesenej podobe prerobená do postavy čerta. Ovca bez rohov je v poriadku, no rohatá koza
nie. Jestvujú na túto tému aj príbehy o tom, ako sa boh rozhodol na svet priviesť poslušnú ovcu a ako odvetu na to diabol – démon ako svoje kultové zviera – kozu.
Deti majú rady čerta
Čierna koza je zviera zvlášť „nebezpečné“. A jeho farbu ajprejavy našili čertovi. Nie že by to tak nemohlo byť– naša čierna koza Šárka je obrovská, má mocné nohy a oceľové kopytá, a jej rohy sú
naozaj obrovské. Jej nevrlá povaha je výzvou pre každého pastiera, ktorý sa u nás vyskytne. (A dodnes aj pre nás.) Ale naopak, naša druhá čierna kozička Mahulienka je jemná a prispôsobivá, ani jej rohy nie sú také veľké. Napriek veľmi pochybným indíciám, ktoré sa dostali do povedomia ľudí cez stáročia tlačenú propagandu z kostolov, sa
čert najmä v ľudovom obradosloví , ktoré dnes najviac pripomína staré obrady, nespráva ako čistokrvné Zlo. Je skôr veselou, trocha hlúpou, niekedy zlomyseľnou postavičkou, ktorá nahráva alebo oponuje cnostným figúram pastierov,
kráľov a anjelov v napríklad trojkráľových obradoch alebo v „mikulášskej“ obchôdzke: tu je postava čerta – démona trafenápresne. Ako protiklad svätca Mikuláša.Čert je obľúbencom detí. Anjel dospelých. Teda napokon ani pokrivené a o vzorovú normu a snažiace náboženstvo
nedokázalo zaprieť živú a premenlivú povahu a podstatu Prírody , ktorá sa cez postavu čerta pretláča von – a deti ju cítia. Nijako ich nepriťahuje ustrnutá a vopred očakávateľná povaha anjela, ktorý je čertovým protikladom. Napriek tomu,
že má krídla. A tu sme pri zaujímavej otázke: ako z jednej jedinej okrídlenej a rohatej postavy zároveň vznikli dve. A tvoria celok, zložený z protikladov.
Duše predkov na krídlach vtákov
Krídlaté bytosti žijú dodnes v obrade Za duše predkov, ktorý sa koná každý rok u nás v lese s ohňom a množstvom ľudí. Na tom poslednom okrídlený vták (Geňa – a okolo nej Hviezda a
Zora, deti našich priateľov a jej dcéra Duha) prišiel cez Bránu duchov a priviedol so sebou za zvukov bubnov a vtáčkarských píšťal duše všetkých našich drahých, ktorých sme k ohňu pozvali. Stáli pri ňom aj rodičia a príbuzní nášho priateľa Mareka, lukostrelca zo Senice, ktorého duch sa ešte stále
zdržiava v našej blízkosti. A oheň na túto prítomnosť zreteľne zareagoval. Okrídlené podoby vtákov – nositeľov duší predkov, ako sa o tom u nás tisíce rokov prenáša vedenie, sa objavujú aj na našich obradoch pri fašiangových oslavách – zasa s ohňom a v lesoch. Masky nositeľov duší – vtákov nie sú naším výmyslom. Zachovávame ich podoby na základe eštedonedávna žitej
tradície v neďalekých Bielych Karpatoch, ktoré sú,mimochodom, dodnes najsilnejším zdrojom súvislostí slovanskej duchovnej kultúry.
Večné hviezdy nad nami
Odveký, stále trvajúci boj rajského – prírodného myslenia a bytia a naň naviazaných bytostí s novovekom s jeho jedným bohom, inštitucionalizovaným poriadkom v kostoloch, pevnými stavbami, sa prejavuje v príbehoch o zápase princov s drakmi alebo v známom výjave, kde vrcholne nesympatická postava opancierovaného Juraja, sediaceho na koni, poráža svojou kopijou veľké okrídlené zviera, draka. Silu zeme a silu nebies. Ako sa tento obraz veľmi podobá stavu dnešného sveta, kde hrubá a neživá sila ničí a zabíja to, čo ešte prežíva na okraji miest či priamo v lese. Je to však predstava odchádzajúceho sveta. Bytosti živlov a prírody sú totiž večné – tak ako je večná stále sa obnovujúca
Matka zem a ako je večné Slnko, Mesiac a hviezdy nad nami.
Z kniHy Nech Slnko vyjde,Karpatský pecúch 2015