Obrad splynutia s tmou
Máme posledné roky taký ustálený posup: hneď prvý deň zmyjeme z ľudí, čo k nám prídu na dlhšie,“mesto“ a hneď prvú noc na nich nechávame pôsobiť tmu.V spojení s chôdzou nad 15 kilometrov je toto silný čistiaci obrad, po ktorom sa ráno zobudia ako do iného, čerstvo zrodeného, sveta. Ponorenie sa do chladnej vody v priehrade pod lesom vnímajú všetci ako obradnú záležitosť, na dlhé presuny po svojich si u nás už všetci zvykli, no mnohým robí starosti noc a tma…
Pre jedných je noc požehnaním, úľavou po dni plnom hmýrenia sa, činností, dojmov, rečí. Milujú nočné vychádzky a presuny, výstupy na posvätné kopce a prespávanie pod otvorenou oblohou na kraji lesa či medzi stromami. (Po niekoľkoročnej skúsenosti s našimi letnými školami vznikol dokonca návrh, aby sme otvorene nazvali naše podujatia Nočná letná škola – Karpatské Slnko…)
Niekedy prichádzame zámerne do lesa s prvým šerom, bez rečí si každý nájde miesto, vzdialené nadohľad od ostatných, a potichu sa uložíme spať.Samozrejme, po vykonaní „bezpečnostných“ magických úkonov a opatrení, ktoré pokročilejší rutinne zvládajú, a najmä bez ohňa. Nik nepoužíva ani žiadne iné svetlo. Ráno vstávame s prvými lúčami slnka a odchádzame.
Inokedy striedame tmu s teplom a žiarou ohníka, a nechávame naplno vyniknúť jeho radostnú a pocit bezpečia vzbudzujúcu podstatu. Ohnisko sa stáva vtedy stredom diania, všetci sa snažia uložiť sa na spanie čo najviac do jeho blízkosti, vytvoriac okolo neho kruh. Tí menej skúsení sa snažia „zaspať čo najskôr, kým sú ostatní ešte hore“ (citujeme), teda kým vnímjú bezpečie svorky, ktorá ich chráni, kým zaspávajú. A toto neplatí iba v prípade detí – pozor! To sú tiež slová istej skúsenej pani učiteľky…(ktorá spala prvý raz vo svojom živote vonku bez stanu.)
Nebezpečne návykové
Zvláštnym prípadom je pohyb po krajine v tme. S veľmi sporým používaním svetla. Keď je noc v splne, či okolo neho, obloha je bledá, aj keď je práve zamračené. Prechod otvorenou krajinou je v tom čase úplne bezproblémový, pretože je iba prítmie. Nie je potrebné ani veľmi sledovať cestu pod nohami, tá ubieha sama. Čarovný je pohľad na svet navôkol! Snový, a zároveň prítomný v silnom okamihu stavu medzi spánkom a bdením. Toto je nebezpečne návykový pocit, ktorý si žiada časté opakovanie. (Aj sa ho ľudia dožadujú.) A výstupy na posvätné miesta, týčiace sa nad krajinou, v svietiacom splne, vykonávame na prianie tých, čo vedia vychutnať ticho pod trblietavými hviezdami a „bielym slnkom“, čo kreslí tiene v prízračnej krajine. Je to akoby ste žili život na opačnej strane zjaveného, alebo pod vodou. A všetkých blaží pocit, že sa to dá.
Tma ako hrozba
Tma pre človeka dnes značí nebezpečie. (Oveľa viac predstavovala bezpečie v dávnych časoch, lebo kryla, chladila, viac pomáhala než škodila. ) Dnes sa osvetľuje všetko, a vzniká pocit nikdy nekončiaceho dňa. ( Spomeňte si na desivý pohľad na Zem pri nočných letoch. Osvetlené je už takmer všetko, pomaly nenájdete tmavý fliačik.) Každý čierny kút tak predstavuje nezvyk, a teda hrozbu.
Dospelí to ešte ako tak zvládajú, no toho leta sme zažili alarmujuce prípady strachových reakcií detí (v sprievode rodičov, nás a veľkého psa!) aj na iba obyčajnú prechádzku cez náš sad a pasienok pod lesom smerom na lúku s výhľadom do doliny. Ktorá bola pri ceste sčasti osvetlená, a s jasnou oblohou. Deti nie celkom malé, už školáci, sa kŕčovito vešali na mamy a plakali. Na otvorenom priestranstve, kde sme na seba videli všetci. O tom, že vojsť do lesa, ani len počuť. Matky boli z toho tiež v šoku a niektoré chceli zopakovať tento zážitok, no netúžili sme po tom…
Lebo toto je tá opačná skupina ľudí. Odvykli si od noci a hojivej podstaty tmy. Ulice sú osvetlené až do rána, a pokyn spať je iba formálnou vecou, keďže dieťa vidí, že všetko navôkol svieti a nikdy nezhasne. Aj pohyb po našom veľkom dvore bez osvetlenia záhradných lampičiek, s mihotavým svetielkom sviečky alebo ohňa z ohniska pri stodole, sa javí sprvu ako ťažký.Po čase sa však ľudia prispôsobia, deti hneď, a začnú sa spoliehať na svoje zmysly a intuíciu, ktorá sa potme utešene rozvíja. A vychutnávajú si pohľad na nočnú oblohu, akú vidno dnes už len málokde.
Všetky nočné a „tmové“ chvíle, chôdza, spanie aj iba zotrvávanie v tichu na mieste, majú najmä liečivý vplyv na dušu aj telo. Je to obrad bezpodmienečnej dôvery, odovzdanie sa neznámemu a novému, naslepo a celou bytosťou. Je to obrad, kopírujúci váš vzťah k životu. Kto sa nedokáže zveriť do rúk tmy a noci, nepochopil deň a svetlo, a vie len málo o dobrodružstve života a jeho neistotách.
Stretneme sa na obradoch tmy na Moreníne, koncom mesiaca, priatelia na ceste…
Text: Karpatské Slnko, Weleslawa a Duchoslav, www.karpatskypecuch.org