Obrad putovania
Prechody krajinou,nočnou alebo dennou. Skupiny alebo skupina viac alebo menej obťažkaná batožinou, či celkom naľahko. Pod horúcim slnkom, ťažkými mrakmi, nízko visiacimi nad krajinou, alebo v hlbokej tme a mŕtvom tichu, zastavenom čase. Či v svite mesiaca, čo ako večný lampión osvetľuje bielym jasom svet. Sleduješ iba svoje nohy, svoj dych a obzor.To je obrad putovania.
Na slávu predkov
Robíme ho na slávu našich predchodcov, brázdiacich tieto hory, lúky a cesty stovky rokov pred nami. Ľudia na úteku, spravodliví aj nie, vojaci, rodiny prichádzajúce z iných koncov sveta, bojovníci, duchovní pútnici. Tí najchudobnejsí, v núdzi, ale aj najbohatší, cestujúci v utajení, pešo. Prechádzali krajinou nezbadaní. Nevidení, nezastihnuteľní, nepoznaní. Bez sprievodu, pozornosti okolia, bez fanfár, bez pomoci zvonka. Spoliehali sa len na seba.
Lebo to boli nohy, čo ich niesli, a sila ich ducha, ktorá im dávala krídla, a iba sústredenosť na cieľ – prežiť – im pomáhala niesť ich bremeno. Tma bola ich spojencom, okraje lesov najčastejším nocľažiskom a lesné studničky a napájadlá záchranou. Niekedy rodiny na úteku brali so sebou aj zvieratá, ktoré zachránili a ktoré im pomáhali. Psy, dobytok, najčastejšie rýchlonohé šikovnice kozy, zásobárne mlieka. Putovali s nimi aj deti,ženy a starí ľudia. To skupinu spomaľovalo, to určovalo jej rýchlosť pri presune.
A v tom je zásadný rozdiel medzi putovaním a turistikou. Putovanie obsahuje v sebe prvok neistoty, úplnej improvizácie. Drží ducha , aj telo, v pohotovosti. Bdelosť je jeho základom. Vidíš iba cieľ, cesta je viacmenej nejasná.A čas nie je až taký dôležitý…
Dnes putovanie predstavuje práve týmito prvkmi najväčší luxus. Prináša javy bežne málo dostupné. Milujú ho deti aj dospelí. Najmä naše nočné presuny po krajine, spojené s výstupmi na niektoré silové či posvätné miesto, prechádzania pešo cez spiace dediny či okraje mestečka, vkĺznutie do lesa a líhanie v neznámej krajine hlboko po polnoci na tri-štyri hodiny pod stromy, aby sme so svitaním zasa vykročili na cestu. Ale aj zmena smeru kvôli nedostatku vody, nosenie si všetkých potravín so sebou, zrátavanie zemiakov a krajcov chleba…alebo návrat nazad do lesa z prudkého slnka a čakanie na ochladenie. Nič nalinajkované, ale cesta meniaca sa ako život.
Čo krok, to odvaha
Neistota v hlave navodzuje mnohokrát pred putovaním pocit strachu. Deti niekedy prepadnú panike a spustia plač,či skrývajú slzy,dospelí chodia opakovane na záchod… Dnes sa na to pozeráme ako na neistý začiatok radosti. Akonáhle sa totiž definitívne pohneme z miesta strach, plač odpadá. Prichádza prekvapenie z cesty. Vône,obrazy,veselosť…Nezabudnuteľné obrazy, kedy v šere a v tichu, na pozadí obloha, nekonečný obzor, a malé postavy idú s batohmi cez prázdne obrovské pole ,nevediac, kam… čisté ticho pozornosti putujúcich. Aj najmenší objavujú skrytú silu, vyšliapanú pútnikmi pred nami.
Najväčšia extáza nastáva pri konci prejdenej cesty. Telo oslobodené od váhy sa vznáša, objavujúc ľahkosť ducha. Kto to nezažil, neuverí. A každým krokom narastá odvaha a slabosť sa stráca,pretože padajú mýty o nemožnosti putovať nocou. Každým dňom zisťujú potrebnosť a nepotrebnosť vecí. Každý si buduje nový rebríček skutočných potrieb k životu. Toto leto boli muži,otcovia so synmi, len s desiatimi vecami na prvej púti a nič im nechýbalo, mohli si vziať len desať vecí a počítalo sa i oblečenie,či jedlo. Ľahký náklad tak nechal priestor odľahčiť hlavu. Každý ďalší krok je cestou k slobode .
snímka: Weleslawa
text: Karpatské Slnko