Pecúch čo sa kráľom stal

Pecúch čo sa Kráľom stal

 

Odišli sme pred šestnástimi rokmi a ešte sme stále na ceste

(Krátky a jednoduchý príbeh Duchoslava a Weleslawy)
S pokorou, z nuly, na ruinách predchádzajúcich vzťahov, sme vstúpili do obdobia pecúšstva vo svojich životoch. Obaja predtým sme boli „niekým“, úspešným, možno i vplyvným, presne charakterizovaní, s pevnými kontúrami v matrixe. A náhle sme sa stali zapopolenými, neznámymi, zakuklenými pecúchmi. Spávali sme na veľkej peci, sťahovali drevo z divokých lesov v zime, kúrili a varili. A opravovali starý mlyn v Kvačianskej doline.
Keď sme odišli z mesta na mlyn , zrušili sme z minúty na minútu všetko. Naše statusy, náš predchádzajúci život, keď sme žili s úplne inými ľuďmi a každý zvlášť, naše zamestnania. Dokonalá karanténa – každý deň s veľkým rachotom padali z našich sŕdc obrovské balvany. Takmer rok nás starý mlyn bez elektriny, s vodou z potoka, v divej rokline tatranskej doliny pod skalou,kde chodili medvede aj vlky, držal v pazúroch a žmýkal z nás všetko, čo bolo prebytočné, falošné, čo sme pre náš spoločný ďalší vývoj a život na celkom nových základoch, nepotrebovali. Bolo to zrodenie nás ako dvojice, aj každého zvlášť. A veľa pri tom zrode muselo zomrieť a odísť…
Návrat do mesta bol po tom zázračnom období nemysliteľný. A tak sme sa odpútali od miest, od „pohodlia“, od mäkkých riešení našich životov. Stali sme sa Nikým, Pecúchmi, ľuďmi, čo si všetko znova musia postaviť. Prebudovať celý svoj duchovný aj hmotný svet, začať žiť ak, ako sme to vždy chceli – vonku, slobodne, tvorivo. A zároveň tým so sebou sme nechtiac, nevedomky, no zjavne dosť presvedčivo „ťahali“ každého, kto bol pripravený na zmenu. Prvé sa chytili deti – so svojím neomylným čuchom pre pravdivé, skutočné a nespostredkované postupy a princípy.Mali sme ich okolo seba hneď od začiatku (a máme dodnes). Letné školy, s výrazne slovanským ladením v čase. keď všetci horlili pre keltské a iné západné duchovné systémy. Deti si u nás šili košele na obrad, prijímali mená pre svoj ďalší vývoj, poznáme dodnes Kvetoslavy, Dobromirov, Vlkoslavov, Lesanky…niektoré z „našich“ detí, dnes už dospelí ľudia, trvali na používaní svojich duchovných mien aj v živote mimo naše podujatia. Intuitívna lukostreľba v časoch, kedy strieľali iba Maďari a Angličania, naša prvá lukostrelecká škola, s našimi – nami vyrobenými lukmi. Dodnes sme stále jediní v stredoeurópskom priestore, ktorí pravidelne, už viac ako 15 rokov poriadajú kurzy , dielne na výrobu svojich lukov a šípov. Chodia sem k nám muži, ženy, deti z celej krajiny, aj z Česka, Nemecka, ba bol tu aj Turek (!) a jedno leto sa u nas liečil Ind.
AK CHCEŠ ZMENU, CHOĎ KU PECÚCHOM!
Priestor, ktorý sme si zvolili pre svoj nový život, sme si našli na myjavskej kopanici. V tom čase úplne tichej, takmer vyľudnenej, pod borovicovým lesom. Srny, diviaky, líšky, jelene, ježkovia …to všetko nám chodí k domčeku i do dvora. K našim zvieratám – kozičkám, čuvačom, sliepočkám i kačkám a mačkám. Stali sme sa okrem toho, že sme začali učiť ľudí „na ceste“ to, čo sme sa medzi živlami a cez svoje skúsenosti a vhľady naučili my (a učíme sa stále), aj gazdami. Toť ďalšia celkom nová skúsenosť v našom živote! Zodpovednosť nám nasadila ťažký chomút, zrazu sme si nemohli len tak poletovať po krajine a krajinách iných. Treba všetko nakŕmiť, urdžať v bezpečí, v zime v teple a v sýtosti. Nezabíjame nič, lebo živé bytosti nejeme, sme vegetariáni. A varíme výborné jedlá pre všetkých, čo sa u nás vyskytnú – takže mnoho detí i dospelých bez toho, že by sme im „tlačili kaleráby“ do hláv, po pobyte u nás prešli na stravu bez mäsa. U nás sa ľuďom prečisťuje pohľad, resetujú hlavy, zabúdajú piny a nechcú nastúpiť v pondelok do práce…Pôsobíme ako urýchľovače, vo všeobecnosti. Platí okrídlená veta: „Ak chceš vo svojom živote zmenu, zájdi k Pecúchom.“ A ak si navyše vyrobíš svoj luk a začneš strieľať, všetko sa ešte viac zrýchli! Platí to ale iba pri pobyte v našom energetickom poli, tu, na myjavskej kopanici, v podmienkach 15.storočia.
SME IBA HOSŤAMI
Náš minimalizmus, po tom, čo sme opustili veľké a pohodlné byty v mestách, vyvrcholil v rozhodnutí nestavať pre seba nič. I keď sme mali najprv v pláne preniesť skúsenosť z drevenice – mlyna na Myjavu. No okolnosti sa vyvinuli ináč a nám to napokon veľmi vyhovovalo – lebo nikdy nevieš, ako sa čo vyvŕbi, a taká zateplená, rozšírená a upravená maringotka sa nám zdala pre nás dvoch ako ideálne a akurátne riešenie. Pre Myjavu je domček na kolesách veľmi praktický- rýchlo vykúriš, nespotrebuješ veľa dreva a na jar, keď všetci tuná riešia vodu v pivnciach, my nie – lebo žiadnu pivnicu nemáme. Nasťahovali sme sa do sadu, a tak sme nič nevyrúbali. Slalom s marigotkou medzi ovocnými stromami, po tráve, bez cestičiek z asfaltu či čohokoľvek, sa nám zdal byť úplne v poriadku. Lebo aj veľká hruška, obrovská čerešňa, množstvo sliviek, orech …to všetko tu bolo pred nami, tak do toho nemáme právo zasahovať. Nieto ešte vyrubovať, aby sme mohli postaviť to, čo chceme. Sme na našom pozemku prišelcami, hosťami, hoci ho „vlastníme“ – a nezasahujeme – a tak aj učíme vnímať miesto, kde žijeme, ostatné bytosti. Aj kus lesa, ktorý sme kúpili, pasienok pre kozy. Buldozéry, autá, traktory,motorové píly či kosačky, to u nás nemá miesto. Žijeme jednoducho – kosíme ručne, pílime drevo ručne, vodu si nosíme z opravenej studničky v lese, o ktorú sa staráme. Elektrinu máme zo slnka, domčeky, ktorí sme postavili pre našich žiakov a návštevníkov, sú z hliny, slamy, dreva. Kedykoľvek ich môžeme rozobrať, zarovnať so zemou, vrátiť hlinu k hline. Nechystáme sa nechávať v hmote trvalé stopy ani v budúcnosti. Zdieľame možnosť s niekym sa občas odviezť, no najčastejšie chodíme po vlastných alebo na bicykli.
A vyhýbame sa aj stopám v médiách. Preto odmietame televíziu aj reportérov, hoci sa stane výnimka(asi 3X).

 

KARPATSKÉ SLNKO
Možno aj dvadsať rokov je obradovosť súčasťou našich životov. Naše obradné miesta v lesoch navštevujú zvieratá, šumia tam stromy, dejú sa zázraky.
Nadväzujeme na predkov, slovanských, nie preto, že je to práve „in“, ale preto, že ctíme jednotu v rovnováhe, vnímame kolobeh a nástup živlov a princípov v ňom. A budeme to robiť aj vtedy, keď slovanská vlna vyšumí zo sveta komerčnej ezoteriky…Kolo roka, ako ho vnímame my, vyučujeme v našej Škole nového života takmer desať rokov, a máme ho pod kožou – lebo sa nehráme na predkov, my ich vnímame, lebo s nimi žijeme…Je to podhubie všetkého, čo sme vytvorili, lebo bez starého nič nové nestvoríš. Na vode sa stavať nedá.
Sme stále pecúchovia, no vychádza pre nás karpatské slnko. Každé ráno nad lesom. Sledujeme ho denne, aj jeho západ, keď sme vonku so psami alebo s kozami. Náš život je už pätnásť rokov otočený na hlavu – v porovnaní s tým, čo sme žili predtým vo veľkých mestách. Je tvrdý, dni sú plné od rána do noci, nič nám nikto neodpustí, všetko sa nám zrátava. Držíme svoj život vo svojich rukách a učíme cez knihy, čo píšeme, prednášky a workshopy u nás i inde, cez tábory, pobyty, terapie, výroby, školu pre dospelých, o ktorej píšeme v inom článku v tomto časopise, bylinkárne, a samozrejme, obrady našich predkov, ľudí, čo sa učiť chcú.
Keď sa nás niekto opýta, čo vlastne robíme, máme sto chutí povedať, že si škrabkáme päty od rána do večera…Ťažko v pár vetách cudziemu vysvetliť, že žijeme. A učíme žiť. Nám sa všetko spája do jedného celku, a z celku sa to odvíja. Nič si konštruovať nemusíme, to, čo učíme a prednášame , žijeme. Väčšinu času trávime vonku, na kyslíku, pekne to zamotáva energetiku tela, vidíme to najmä na ľuďoch po dvoch dňoch u nás. Pod zámienkou výroby luku či píšťaly alebo iného podujatia sa sem chodia v návštevníci, z ktorých sa mnoho z nich stalo našimi priateľmi či blízkymi ľuďmi, nadýchnuť slobody a nádeje. A preveriť si,ako sú na tom.To je najviac, čo pre nich môžeme urobiť , a robíme to.
Takto sme sa ocitli, po stretnutí našich duší, v roku nula, v celkom inom živote, o akom sa nám snívalo v ťažkých dňoch. O tom sme tu aj chceli krátko povedať, viac je v knižkách, ktoré sme napísali a vydali. A čriepky z neho si pozbierajte aj z ćlánkov, ktoré pre Vitalitu píšeme mesiac čo mesiac – už desať rokov…

 

 

 

 

Pridaj komentár