Ako SláVime koNiec rokA – a PreČo

Už dlhé roky sú ľudia všeobecne v rozpakoch, keď nám vinšujú na konci roka zdravie, šťastie, lásku. „No vy asi Vianoce neslávite…či ako? …vy máte toho svojho slovanského boha (?)…jA uznávam zrodenie Ježiša Krista a nový život v láske, toto pohanstvo nemá…“, atĎ.
Takže sme aj toho roku vysvetľovali, písali, odpovedali- lebo všetko toto nám podsúvali a n toto sa pýtali nám blízki ľudia. Predpokladáme,že je ľudí s podobným chaosom v hlave a pýtajúcich sa veľa, takže ešte raz odpovedáme, týmito riadkami. (o obradoch pojednáva aj naša kniha Nech Slnko vyjde!, venovaná slovanským obradom tak, ako ich prežívame a vykonávame my.Vyšla minulý rok na jar.)
Koniec roka,konkrétne obdobie od dušičiek s presahom až do približne polovice januára, bol v živote našich predkov najsilnejším časovým úsekom – plným tmy, ohňa, obradov, sviatkov, čarovných úkonov, darov, súdržnosti rodu či kmeňa, pripomienkami dejov i ľudí dávnominulých, oddychu a „iného“ prežívania skutočnosti.Tma,ktorá pribúdala, dávala možnosť na vnútorné prežívanie, spomienky, rozhovory,zastavenia. Zároveň si žiadala oveľa viac svetla. Do obydlí i vonku. Sviečky, lampáše, ohne.
Obdobie prevládajúcej tmy dosiahlo svoje uzavretie do času od Kataríny až po Tomáša a v kresťanskom období dostalo nálepku Strídžie dni. (My tento čas prežívame veľmi silno, odkedy žijeme uprostred živlov.)Bol to úsek, kedy ľudia priznávali svoje spojenie s podsvetím, prírodou, záhrobím, a vyvažovali ho rôznymi úkonmi, predovšetkým očistnými. Rok sa končil, a nazhromaždilo sa v tých posledných dňoch všetko dobré i zlé z neho. Toto bolo potrebné spracovať a opustiť, aby nové mohlo vojsť.
Očistný veľký oheň zimného Slnovratu, teda dňa, kedy tma dosiahla svoj najspodnejší bod a všetko sa začalo po ňom meniť, dňa nazývaného Kračún (u mojej babky Karácsony – termín, prevzatý Maďarmi od Slovanov), zmenil priebeh času. Na oslavu tohoto nádherného okamihu návratu svetla a Slnka sa konali oslavy hojnosti, hostiny pod šírym nebom pri ohni so spevom, tancami, pálil sa mliekom a medovinou obliaty,zrnom obsypaný kmeň stromu,často dubu- badniak, ĺudia sa obdarúvali. Sú záznamy, že kto rozdal najviac, toho si aj najviac všetci vážili. Išlo o akt dávania, aby si získal, zbavenia sa, aby nové mohlo vojsť. Zákon rovnováhy, najposvatnejší zákon vesmíru.
A sviatky hojnosti,oslavy, veselia trvali až do dní pribúdajúceho svetla, čo je podlľa oblohy od 6. januára, teda „Troch kráľov“, traja králi doniesli dary, a uznali narodenie Slnka – nového života…
Takto my vidíme a vnímame každý rok toto nádejné a silné obdobie, plynule prechádzajúce z dní
tmy, Moreny, minulosti a zrátavania dejov a činov do aktívneho, slnečného času,kedy sa mužský princíp – hromovládny Perun a neskôr mladý Jarovit s horúcou krvou dostávajú k žezlu. A slávime sviatky Vianoc dlhšie, hlbšie a dôkladnejšie než prevažná časť ľudí, čo si ich skracujú len na tri dni a pochybný Silvester. Lebo vidíme a prežívame súvislosti, a učíme to aj všetkých, čo tak konajú s nami. Bez dejov na oblohe,na zemi, pri ohni a s vodou toto všetko ale nieje živé, vychádza z toho len divadielko bez sily a odozvy. Preto les, zima, preto živý oheň, bubny, preto hostina pod šírym nebom, preto žeravá pahreba a bosé nohy. Z tohto ohňa sme živí ešte niekoľko mesiacov.
Takže áno, slávime Vianoce, máme červenou a zlatou ozdobený stromček, pripomienku slnečnej energie a ohňa v ihličkách smrečka, večeru štedrú aj dary.A máme ich oveľa viac, než len v rodine, lebo ľudia sa u nás po ohni slnovratovom naučili navzájom sa obdarúvať, široká rodina spoločenstva ctí tak vesmírne zákony rovnováhy.